Brotherhood of Steel & Sorcery

* Deckardov Denník (úryvky) *
* aneb Zo života Netisarenu *

27.12.328
Opustila ma. Prečo…

10.3.329
Zistil som to, zradil ma priateľ. To sa stáva. Koniec koncov, mnohí priatelia ma zradili tiež.

23.3.329
Moje srdce chradne každým dňom viac. Bojím sa. Dnešný deň je jeden z najhorších… Utešujem sa myšlienkou, že sa vráti.

11.1.330
Po tom čo ma už tretí krát opustila (zhruba týždeň dozadu) prestávam v srdci cítiť bolesť a žiaľ. A to je oslobodzujúce. A čím ďalej tým viac začínam cítiť hnev.

10.3.330
Dnes už necítim takmer nič. Chlad a ticho. Lepšie než v dokonalom hrobe.

5.5.330
Konečne mám dostatok času na svoju obľúbenú činnosť, bádanie. Už som to dávno nerobil – dlhý čas som neotvoril knihu, skutočne dobrú knihu. Dnes sa mi to opäť podarilo – Základy Alchýmie.

12.5.330
Konečne som schopný chápať princípy energie, o ktorej píšu. Je to jednoduché. Energia dodávajúca lektvarom dušu je aj základom hmoty. Čím viac energie, tým silnejší lektvar dokážem vyrobiť.

6.6.330
Potom čo som zohnal u hrobára orgány vplyvných ľudí, podarilo sa mi vydestilovať základné množstvo energie na prípravu jednoduchého lektvaru. Alchýmia je nádherná veda, elegancia a sila v jednom, to po čom túžim. V srdci cítim zvláštny pocit, asi obdiv.

30.6.330
V mestskej knižnici som si vypožičal knihu Alchýmia pre pokročilých. Začal som spisovať recepty a skúšal aj niektoré vlastné.

14.7.330
V knižnici už nemajú žiadne ďalšie knihy o alchýmii. Sakra! Chcem vedieť viac. Pocítil som hnev, ktorý mi pripomenul moju zhnitú minulosť. Tento raz sa nevzdám, nikto ma nezastaví, žiadna žena…

15.7.330

V knižnici som vyhľadal históriu vied. O alchýmii tam toho bolo dosť. Večšina udalostí poukazovala na moc ukrývajúcu sa na východe.

Tulce? Hm, zaujímavý názvov.
Ešte v ten deň som si zbalil svoju kolónu a flakóny. Bola noc a schyľovalo sa k dažďu…

Nič ma už nezastaví. Ani smrť neznamená neexistenciu…

Beriem batoh a kapsu cez plece. Zahalený do svojho modrého plášťa som zabuchol dvere. Nezamkol som. “Nie, už sa nevrátim”, pomyslel som si a pustil svoj znak.

Prechádzam temnou krivoľakou uličkou. Zväčšujúce sa kaluže v rozbahnených stopách mojich predchodcov… Prší. Odraz svetla na hladinách zo statkárskych domov to jasne potvrdzuje. Prechádzam okolo posledných príbytkov. To okno… Tu býva.

Kvapka padajúca z neba spomalila rovnako ako moje telo. Mohol som ju pozorovať, skoro tak dobre ako vznášajúci sa list… Závan vetra v mojom plášti, voda v mláke uhýbajúca pod ťarchou mojej nohy, blato pomaly lejúce sa späť do šlapaje za mnou a oheň ladne plápolajúci v poslednom lampáši ulice. Všetky tieto momenty sa stratia v čase, rovnako ako slzy v daždi… Odhadzujem svoju minulosť na smetisko dejín, čvachtajúce kroky mením za šuchot trávy a pomaly sa strácam v temnote. Stále na východ…

28.7.330
V neznámom meste som narazil na obrovskú knižnicu. Zo zvitkov som sa opäť dozvedel mnoho nového – živly ktoré vládnu svetu a sféry, ktoré ho obklopujú. Hlbším štúdiom mi boli jasné aj nebezpečenstvá vyplývajúce z pokusov smrteľníkov o kuminkáciu s nimi, ale aj nesmierna sila bytosti kontrolujúcej ich počiny. Môj cieľ sa pomaly blíži. V knižnici som zozbieral všetky zvitky poukazujúce na východ a vytvoril tak svoju prvú publikáciu – Zozbieranú Kroniku.

31.7.330
Vydávam svoju druhú publikáciu – Zozbierané Pravidlá. Ide o bezpečnosť komunikácie so sférami, pravidlá rituálu živlov a podobne. Alchymista neznalý sile, ktorú zviera, je hlupák. V srdci opäť cítim zaujímavý pocit. Moc, ktorú ponúka spojenie exaktnosti a magickosti mojej obľúbenej vedy, je ohromujúca.

1.8.330
Opäť sa vydávam na východ.

9.8.330
Mám šťastie, v hostinci U Bulldoga som narazil na výpravu princa Radovana V., aj jeho samotného smerujúceho do Netisarenu. Princ ma vskutku prekvapil svojím vystupovaním. Po kratšom rozhovore ma presvedčil pripojiť sa k jeho družine a vydať sa spoločne do mesta Netisaren. Môj pôvodný plán, usadiť sa v Novom Sedalene sa teda zmenil. V hlbokej noci sme prišli do Netisarenu, kde ma spolu s majstrom zlokupeckej gildy prichýlil princov starý známy – mág Randir. Na oplátku som svoj prenosný príbytok venoval loajálnej hraničirke Draughwen a Selene.

10.8.330
Hneď ráno dovtedy ničím nezaujímavé mestečko budí princov rev zvolávajúci jeho obyvateľov a dožadujúci sa svojho pokrvného práva – výberu vysokých daní, vykorisťovania a vôbec, nevoľníctva. Jeho pravou rukou je vysoký dedko, zrejme mág, s dlhými čiernymi vlasmi a veľkou šedivou bradou. Keď ma ded zbadal, začal ma tĺcť svojou spráchnivenou palicou a škrekľavým stareckým hlasom hučal, že chce fajku. Nervózne trhal hlavou zo strany na stranu a žmurkal očami. Senilnému dedovi som vyhovel. Chudák, čoskoro to bude mať za sebou. Potom sa pýtal na svojho syna, tak som ho poslal do Nového Sedalenu.

Princ zatiaľ zmiernil svoje nároky na obyvateľstvo, pretože hrozila vzbura a vzhľadom na svoje nestabilné postavenie a chatrnú družinu ustúpil. Každému z obyvateľov ponúkol plné občianstvo výmenou za loajalitu a len 25% daň každý deň. V kráľovskej družine bola aj majstriňa alchýmie. Bol to vhodný človek pre ľahké získanie občianstva – zapísal som sa u nej na štúdium. Po upokojení situácie princ zvolal majstrov všetkých mestských cehov a spolkov, aby mu vzdali úctu a neskôr sa začalo s podpisovaním občianstva. Následnému výberu daní a darom som sa úspešne vyhol (slaneesh).

Bojovníci, robotníci a roľníci boli ihneď v mene dobra vyslaní do baní na ťažbu nerastných surovín a do lesov po drevo. Bolo nutné naplniť mestské zásoby a mesto prispôsobiť kráľovskému štýlu. Myslím že princ sa bol osobne pozrieť do niekoľkých baní v okolí, kde došlo k prvému stretu s novosedalenskými, oddanými vojvodovi Kholdusovi. Diali sa veľké zmeny, nastal prudký rozmach vo všetkých oblastiach. V malom meste sa opravili hradby, vyrástla audienčná kráľovská hala, obchody, alchymistická dieľňa, nemocnica, chrámy, mučiareň a neskôr aj nevestinec. Hustota mesta vzrástala a vytvorili sa najrôznejšie štvrte, od chudinskej, cez orčie geto až po bulvár s niekoľkými verejnými ohniskami. Karavány so surovinami prúdili bránou mesta skoro bez prestávky.

Pri stavbe alchymistickej dieľne nechýbam ani ja, okresal som drevo na základy stavby za čo som neskôr dostal kľúč. Majsterka Crankia nás zobrala do ničím nerušeného lesa, kde sme s gobliním alchymistom a Selenou úspešne zložili skúšku z komunikácie so živlami. Nechala nás nahliadnuť do niektorých svojich receptov a zadala úlohu pre naplnenie novej dieľne potrebnými surovinami – rebríček, zelené šišky borovice, mäta, medovka, kremene, listy brezy, skorocel, čakanka, listy jahody… Na ceste nachádzame 2 mŕtvoly. Prehľadal som prvého, na retiezke mal pripevnenú svätú bibliu. Na krátky okamih som si vybavil rozruch v doline, určite to s ním súvisí… Z miesta sme sa pre istotu rýchlo pohli ďalej. Úloha sa nám darí plniť veľmi rýchlo. Čoskoro sme v meste s množstvom zásob a dovybavujeme dieľňu svojimi kolónami, kahanmi, skúmavkami a všetkými možnými chemikáliami. V rámci precvičenia základov alchýmie pripravujeme pod dozorom majsterky jednoduché lektvary liečenia, niekoľko striel ohnivej hliny a destilujeme novú magenergiu. S objednávkami v našej dieľni sa coškoro roztrhlo vrece a zavalení prácou sme ostali do večera. Občas sme oknom v dieľni zazreli verbovanie a výcvik vojakov, kupcov dohadujúcich si obchody, ba aj mágovia sa zastavili u nás na pozdrav…

Po minutí magenergie všetkých učňov som vybehol nervózny na ulicu a zapálil fajku. V orčom gete som zbadal šamanku so skrvavenou tvárou. Idem bližšie. Keby mala nos, nevyzerala by vôbec ohavne. Započúval som sa do hluku geta. Niektorí hrubo klejú, šamanka vrieska že jej ten parchant v boji usekol nos. Ukázala ho ostatným. V duchu ma naplo (od smiechu) a s tlmeným úsmevom sa pýtam šamanky…

- Čo chces za ten nos?
- Nič!
- Dám ti 5 zlatých.
- Naser si, to sa prišije.
- 12 zlatých?

Ponuka ju viditeľne zaujala.

- Nuž…
- Lepšiu ponuku nedostaneš.
- Na čo to chceš?

Povedal som pravdu, nemalo význam klamať v tejto situácii.

- Potrebujem ho na destiláciu.
- Platí. Dones mešec.

Vyťahujem mešec a bystrým okom sledujem zapáchajúce geto a orkov sledujúcich mňa. Všetci boli náramne ticho.

- 12 zlatých, hotovo.

Šamanka prikývla a pozerala sa na moje pomalé kroky smerom z geta. V dostatočnej vzdialenosti som sa otočil chrbtom a kráčal opäť do dieľne. To som už našiel majsterku Crankiu v podivnom rozpoložení nad akýmsi dobrovoľníkom. Vraj pre výskum substancií rún. O tom som ešte nepočul. Vyhodila nás všetkých von. O 5 minút sa z dieľne začali valiť kúdole dymu a zadymený mág vybiehajúci z našej dieľne začal očúravať mestské hradby. Tuším ho volali Hex. Po chvíli si musel uľaviť znova. A potom znova… zrejme nejaké problémy s močením. Mal by navštíviť vedľajšiu nemocnicu…

Časom na mesto padla tma. Väčšina objednávok sa vybavila, išlo prevažne o lektvary Harvan. My sme sa vybavili ohnivou hlinou, lietavicami a liečivými lektvarmi. Po krátkom rozhovore o delení zisku a magy sme založili gildu AGA (Almighty Gild of Alchemy) a naše učňovské vzťahy sa upevnili ešte viac. Z lesa sa čoskoro začalo ozývať nepríjemné zavíjanie – vlkodlaci. Mestská garda sporozrnela. Požiadala goblina, aby poprosil živly a postriebril im meče. Tento obchodík sa v čase núdze stal veľmi výnosný – 15 zlatých za zbraň. Pche, kam sa hrabú kupci. Pri striebrení tretej zbrane to však prepuklo.

Vlkodlaci napadli pocestných za hradbami a mestskú stráž. Rýchlo sa vracali za bránu. Chudák goblin, so stiahnutou prdelou čoskoro vybehol von z lesa a prikrčený z vysokej trávy ticho reval: “Otvorte bránu!” Duchaprítomná garda tak učinila. Vlkodlaci čoskoro preskočili hradby, čo nás šokovalo. V následnom chaose som zbadal aj orčiu šamanku. Blíži sa ku mne. Opäť ma zaujal jej výzor… Blíži sa pomaly, beštiálne pohyby sú ladné. Čo len chce? Zrazu zdrapla niekoho zo stráže, len silno zhúkol a odletel. Vytiahol som prvé čo som našiel a šľahol to po nej – Ohnivá hlina. Výbuch ju zastavil, len sa otrepala. Vyberám Lietavicu a hádžem do dymiacej šamanky. Zapištanie a výbuch ju donútil ustúpiť. Keď som vyťahoval ďalšiu ohnivú hlinu, zmizla v tme…

S rukou na ohnivej hline som sa stiahol k mestskému ohnisku a až vtedy som pocítil silný tlak srdca vháňajúceho krv do môjho tela. Adrenalín. Aká zaujímavá látka. Po chvíli precitnutia som už nevidel žiadneho vlkodlaka. Len preriedené stavy gardy. Ale bolo horšie. Čoskoro prišla druhá vlna a tá dorazila gardu úplne, ostal len jeden, možno dvaja. Čosi mi hovorilo, že to nie je koniec. U niektorého z mágov som si vybavil štít.

Netrvalo dlho a hradby u ktorých už nikto nestál s úžasnou rýchlosťou preskočili traja vlkodlaci. Takmer by som si ich pomýlil s netopiermi, ale zbadal som posledného gardistu s vytaseným mečom. Hrdinne sa bránil trom chlpatým potvorám. Vybral som poslednú ohnivú hlinu a hodil na jedného z nich. Som si zavaril. Odlákal som ho od statočného gardistu, ale teraz som bol na rade ja. Počas niekoľkých sekúnd úteku som dostal pazúrmi. Naštastie som mal štít. S kabelou na pleci som utekal mestskou ulicou ďalej a ďalej, vyťahoval lektvar života. Zase parúry. BOLESŤ! Pijem lektvar a cítim ako sa mi hlboká rana začínajúca na pravej ruke a končiaca na chrbte zaceľuje. Zmätený utekám prázdnymi ulicami a uličkami, rozdiel medzi mnou a vlkodlakom sa opäť zmenšuje. Meč som nechal v dieľni, sakra! Aj tak s ním neviem šermovať, ale možno by sa zľakol, vyzerá ako postriebrený… Ostrá bolesť mi opeť vystrelila z chrbta do mozgu. Intenzita toho pocitu mi podlomila kolená a zakopávam o dlažobnú kocku. Skrvavený padám na slabo osvetlené miesto, von z uličky…

Z chladnej zeme rozmazane vidím svetlo. Poznám ho, mestský oheň, tupé tiene pobiehajúcich postáv a slabé ozveny v mojej hlave… Čosi ako gada… “Garda! Garda!”… Bolesť mi konečne dovolila siahnuť na opasok po zamiešané lektvary. Onedlho som vytiahol liečivý. Vypil som ho. Chvíľu to trvalo, kým sa obraz rozjasnil, sluch zaostril a bolesť ustúpila…

Zdvihol som sa a podišiel k ohňu. To už boli Vlkodlaci preč, tentoraz nadobro. Videl som Selenu, princa a ďalších. Po rozhovore so Selenou mi bolo jasné, že naše zásoby sú v riti, sme na tom rovnako. Dúfali sme, že vlkodlaci sa už nevrátia a pokračovaním v konverzácii sme si krátili čas. Čakali sme na východ mesiaca. V jeho svetle nazbieraný Rebríček zmiešaný s mesačným prachom tvorí základ lektvaru hmloviny, adekvátnej náhrade lektvaru havrana.

Spomedzi rečí pri ohni som si vypočul viaceré historky. Zaujala ma najmä “Mág, ktorého zabila sračka” – Istý mág následkom požitia lektvaru alebo výskumom rún dostal strašnú sračku. Každú chvíľu musel vybehnúť z mesta a poriadne si uľaviť. Bohužial, vybehnutie z mesta sa mu v noci stalo osudným, vlkodlaci pobili úplne všetkých bez rozdielu.

Naše reči prerušil dav ľudí pri bráne a hustý dym stúpajúci spoza predných hradieb. Po chvíli už u brány stálo celé mestečko, všetci sme sa udivene pozerali na stojaceho kostlivca. Spálil nám všetku zeleň pred hradbami. Masa ľudí, v ktorej som bol zakliesnený ma vcelku upokojovala, mne sa nemôže nič stať. Kostlivec s niekým pomaly a ticho komunikoval, stál stále na jednom mieste. Stráž otvorila bránu (neviem či pod vplyvom mágie alebo dohody) a mestský hodnostár vyzval každého občana, aby predstúpil pred kostlivca. To ma trochu znervóznilo. Postupne prešlo bránou a vrátilo sa množtvo ľudí, Selena, majster kupec…

Prišiel rad na mňa, zastavil som sa pred kostlivcom. Všimol som si Hexa, ktorý stál pri kostlivcovi. “Vybral si ho”, pomyslel som si. Vtedy sa čierny habit pohol, kostlivec naklonil lebku ako by skúmal čo si myslím. V nejakom záhybe látky som si všimol 2 runy ohňa spojené do slova. “Hmm, niet pochýb, je to Lich,” premýšľal som a vycítil tok energie. Chcel som sa opýtať na zámok Tulce, ale nemohol som otvoriť ústa. “Ešte nie je ten správny čas”

“Ďalší!”, povedal zriadenec mesta. Otočil som sa a napochodoval do mesta. Lich si vybral ešte ďalších dvoch ľudí. Za posledným sa zavrela brána. Kostlivec sa pomaly otočil a vydal sa spáleniskom smerom do doliny. Ostatní ho začali sprevádzať…

Vrava o kostlivcovi ešte hodnú chvíľu neutíchala. Zamieril som späť k mestskému ohňu, kam smerovala väčšina davu. Videl som tam aj princa vo výbornej nálade, myslím že Licha u brány si ani nevšimol. S hurónskym smiechom a veľkou fľašou priesvitného lektvaru zahájil prvé Mestské oslavy. Od ohňa sa ihneď rozvinuli veselé tóny bardov hrajúcich na citary a flauty, spev a smiech zaplavil bulvár. Neďaleko mňa začala fire-show. Zaujato a s úžasom som hodnú chvíľu sledoval ladné pohyby ženy a jej umenie ohňa. Až neskôr mi boli povedomé. Áno, bola to Selena, vskutku zaujímavá alchymistická bytôstka.

Keď sa unavila a sadla si k princovi, nechal som ju chvíľu oddychovať a porozprávať sa s jeho Najjasnejšou Jasnosťou. Videl som však mesiac vysoko nad lesmi, osvetľujúci dolinu. Musíme tam ísť. Opovážlivo som prerušil rozhovor Seleny s princom a upozornil ju na našu úlohu. Princ bol zhovievavý, dokonca nám po vypočutí rozhovoru ponúkol osobnú ochranu. Z lesa bolo ešte istý čas počuť vytie vlkodlakov a táto ponuka sa nám náramne hodila. Vydali sme sa cez bránu a spálenisko do doliny. Začali sme zbierať rebríček. Uvedomil som si, že sme úplne neozbrojení a svetlo z fakle mohlo privolať úplne čokoľvek z okolitých hôr. Myslím, že si to uvedomoval aj princ aj Selena. Rýchlo sme naplnili naše vaky a vracali sa späť.

Za bránou som si vydýchol. Odložili sme nazbierané ingrediencie do dielne a vrátili sa na bulvár. V diaľke som uvidel skupinku mágov, odpojil som sa od princovej spoločnosti a zamieril k nim. Rozoberajú nejaký problém. Zbadal som aj Hexa. Zaujímalo ma čo stalo keď odišiel s Lichom, ale nodvážil som sa vyrušiť monológ majstra Randira. Ten však vycítil moju prítomnosť, možno aj kvôli astrónu s energiou, ktorý mám stále pri sebe, a rýchlo zmenil tému reči. Otočil sa priamo na mňa…

- Zdravím vás, Deckard.
- Zdravím, majstre.
- Ako to vyzerá s mojou objednávkou Havrana?
- No, myslím že ju vybavuje ten goblin, on má s týmito lektvarmi bohaté skúsenosti. Nakoniec, hovorili ste o tom predsa s ním, nie?
- Aha, samozrejme.
- Bol značne zaneprázdnený komunikovaním so živlami a postriebrovaním zbraní garde. Určite týmto minul množstvo svojej energie.
- Áno, to je možné.

Videl som, že rozhovor nikam nesmeruje, niekoľkokrát sme sa už o lektvaroch a službách bavili cez deň v dielni.

- Hmm, pán Deckard, možno by som potreboval vašu pomoc.

To už je lepšie.

- Rád vám poslúžim, o čo ide?
- Budeme potrebovať zachytiť energiu, alchymista sa môže hodiť.
- Dobre, takže?
- O chvíľu pri mestskej bráne.

Vzdialil som sa od skupiny mágov, Randir sa o chvíľu otočil a dokončil monológ. Spomínam si, že som mu cez deň požičiaval 2 flakóny. Myslím že vtedy hovorili o rituáli ohňa a vody. Áno, Cranky im dopomohla vo výskume podstaty tejto energie. Hmm, teraz v noci.. o čo môže ísť.

Moje myšlienky prerušil Randir alebo iný z mágov.

- Môžeme ísť?
- eeeh… mhm, áno. Ehm, mohol by som vás požiadať o magickú ochranu?
- Samozrejme.

Mág odriekal formulku a otvorenou dlaňou čosi kreslil. Zaujímavé, každý mág má svoj štýl písma. Obraz kúzla určite ostáva v sfére. Mág môže byť vystopovaný…

- MHM! Pán Deckard, môžeme ísť?!
- eeeehm, mhmmm… Nuž, poďme.

Vydali sme sa cez dolinu až k nejakému rozcestníku. Bol odtiaľ výborne vidieť mesiac a hviezdy a celé miesto bolo dokonale osvetlené mesačným svitom. Mágovia, najmä Randir a Hex pripravili akýsi malý oltár. Hex ma poprosil aby som ustúpil, rovnako ako asi ďalšie dve osoby ktoré nás sprevádzali. Mágovia si posadali do kruhu okolo oltára a Hex začal odriekať nejakou odnožou latinského jazyka rituál. Otočil som sa smerom na jasný mesiac a zložil kapucňu.
Čierno-modré univerzum… moja druhá … ako to len je… láska?
Šedivo-biely Mesiac v splne… leží v perigeu…
Jasne sa mu môžem pozrieť na šrámy. Je mi skoro bratom…
Hviezdy. Tisíce…
Nebeské telesá ležiace v ekliptikách formovaných sférami…
Spomínam si na nedávny spor s bielym mágom Tarsónisom o tom, čo bolo prv…
Myšlienka či Matéria?
Viem čo to je, oboje sú jedno…

Moje vidiny prerušuje slabý hlas z úzadia. Z takmer meditačného stavu ma vytrhol až druhý hlas, bol to majster Randir. Potrebovali flakón na zachytenie koncentrátu… Podvedome som siahol na opasok a vybral prázdny. Po dialógu, ktorý som nevnímal, sme sa vybrali späť do mesta. Až keď sme zišli z rázcestia a dostali sa z dosahu oltára, začal som sa vracať do sféry reality.
Toľkí mágovia… aj keď už viem dosť, ešte nie som dostatočne silný zvládnuť také množstvo energie naraz. Uvedomil som si, že tok energie univerza zhlukujúci sa v oltári ma strhol so sebou. Putoval som v ňom, astrálne, bez pohybu. To je možné vysvetlenie. Vízie, ktoré som mal ukazovali skutočnosti z iného pohľadu. Realita nie je tak priamočiara ako si väčšina bytostí myslí. Už len to ako sa nám ten istý problém javí z rôznych polôh v čase to dokazuje…

Určite robia výskum substancií, ktoré zbierajú po koncentrácii v rituáloch. Umiestniť ich do runy nebude vyspelému mágovi robiť žiadny problém… Zahrúžený do myšlienok sme sa dostali až k spálenisku pred hradbami. Po prechode bránou, som chcel ísť ešte do dielne preštudovať otázky runovej mágie, ale unavený množstvom vedomostí som šiel rovno do svojej izby v štvrti boháčov.
Spomínam si ešte na niektoré momenty dnešného dňa…

Z Nového Sedalenu k nám zavítal paladin, ktorý po nejakej nezhode obviňoval Selenu z upírstva a pokúšal sa ju zabiť. Na jej obranu sme sa samozrejme postavili všetci z chrámovej štvrte a na základe chatrných dôkazov sme ho vyprevadili z mesta. Po zotmení som z dielne videl dvoch ľudí vchádzať do chŕamu bohyne Vitany. Jeden bol zahalený čiernym plášťom a nepôsobil dojmom občana Netisarenu. Mal som rozrobený lektvar, takže som sa nemohol rozptyľovať okolím a pustil som to z hlavy. Neskôr som však počul aj čudné zvuky. Dokončil som lektvar, zamkol dielňu a poprechádzal sa už úplne pustou chrámovou štvrťou. Zabúchal som na dvere chrámu dva krát, ale nikto mi neotvoril. Prisahám, že nikto odtiaľ nevyšiel, určite by som si to všimol.

Dnešný deň spestril aj Bazilištek, ktorého zabili pravdepodobne hraničiari, nie som si istý. Niekto doniesol zopár jeho orgánov do dielne. Na smrad som si čoskoro zvykol. Princovi boli ako dar donesené bazilištie gule. Kuchár prišiel s nápadom uvariť ich pre jeho Najjasnejšiu Jasnosť. Princ bol spočiatku na vážkach z možnej otravy, ale nebolo nutné ho ani presviedčať, kuchár dostal rozkaz gule pripraviť. V dielni sme pre istotu vyrobili neutralizujúci lektvar, premieňajúci šťavy Baziliška na vodu.

Posledné na čo si spomínam je spolupráca so sestrami Zlopočasnými s putikou hneď vedľa našej dielne. Predávajú najrôznejšie bylinky, amulety a niektoré produkty našej dielne. V hostinci, kde som sa niekoľkokrát zastavil som im zaplatil reklamu za pár zlatých. Krčmár Jano rád privítal ich aktivitu.

Som unavený, musím si ľahnúť lebo nebudem schopný pripraviť ani vývar z hydiny…

11.8.330
Vstávanie mi trvá ako obvykle dlho. Prítomnosť majstrov cechu Zlokupeckej gildy ani Mágov mi nijako nevadí, myslím že im tak isto. Bavíme sa o včerajšom dni a zábavných historkách.

Po rannej očiste, ktorú bojovníci a králi neuznávajú som si šiel ihneď do dielne uvariť niečo na jedenie. Samozrejme ochutnali všetci alchymisti. Dielňa je vo väčšom neporiadku než včera. Kým nebeháme po skúmavkách, tak mi to nevadí, pomyslel som si a pozrel sa na ingrediencie v dielni.
Majsterka na mne aj zvyšných dvoch učňoch zbadala výrazné zlepšenie. Ja som dokázal udržať v astróne už viac než dvojnásobok energie. Splnením nočnej úlohy nám majsterka dovolila nahliadnuť do ďalších receptov a spokojná s našimi výsledkami čoskoro odišla za svojím manželom. Dielňa bola plná, preto som sa rozhodol doplniť chýbajúce ingrediencie a vydal sa do doliny. Chýbali najmä šišky a kremene, tak som zamieril k neďalekému potoku…

Rutinnú, ale príjemnú záležitosť som rýchlo vybavil a nasmeroval si to do neďalekého hostinca. Hneď z príchodu ma zarazil zvýšený hluk v túto dennú hodinu. Hostinec bol trochu prestavaný a hluk išiel tentoraz od krčmára, popíjajúci kľudne sedeli. Aj krčmár bol akýsi iný, väčší a nervóznejší, tuším Horeslav ho volali. Opýtal sa ma čo si dám, sladký čierny nektár alebo ako to my alchymisti nazývame – Liquid Lembas. Z rána som si dal nektár. Zaskočila ma dvojnásobná cena. Pustil som sa do reči s krčmárom o zmenách. Povedal že krčmu kúpil za niekoľko sto zlatých, či sa mi niečo nepáči. Nechel som si ho rozhnevať, kontakty s krčmárom sú nad zlato, tak som si len svorne prisadol k pútnikom a zapojil sa do ich rozhovoru. Bol tam majster kupec, ktorý sa vydal na obchodnú cestu a zopár ďalších.

Popri rečiach som naplnil fajku a ponúkol aj krčmára. Videl som reklamu sestier Zlopočasných a myšlienka na neustále potrebnú magenergiu mi vnukla nápad vniesť do povedomia aj našu dielňu. Dohodol som sa teda s vedúcim o reklame, za ktorú pýtal nekresťanské peniaze. Aj keď pre môj mešec to bola smiešna suma, zjednal som to na pár medenákov a prostislužbu – ochranu hostinca v noci. Pomocou ohnivého vlákna to nebol problém zabezpečiť. Čoskoro však hostinský zmenil názor na rozhlásenie správy v Netisarene, o ktorú ma neskôr požiada. Prijal som.

Hostinský sa pustil do príprav večerného jedla, po zmene majiteľa očakával príchod množstva zvedavcov. Opustil som svoju pravidlenú zastávku, prešiel dolinou k opačnému úpätiu hôr a vošiel do lesov. Cítil som sa tam bezpečnejšie, videl som jasne do kotlín, pútnikov a výpravy na cestách. Zaujalo ma vzdialené volanie o pomoc dámy v zlatom rúchu. Podľa toho čo po nej vykrikovalo niekoľko občanov Netisarenu, som usúdil že ju vedú na popravu. Počul som reči, že bola alchymistkou, ale neopatrným komunikovaním so sférami sa stala zlodejkou. Nedalo sa jej pomôcť. Sféry sú nevyspytateľné, aj majsterka včera prišla k úrazu, oslepla na jedno oko. Nevedia na čo je ochranný zvitok? Ech…

Povzdychol som si nad nerozvážnym konaním svojich druhov a pokračoval v meditačnej prechádzke. Bafkajúc fajku som našiel niekoľko zaujímavých byliniek a malé obydlie. Bolo prázdne, zrejme patrilo druidovi. Po úpätí hôr som prešiel až k ústiu priesmyku, v ktorom ležal Netisaren. Nedalo sa nevšimnúť si zhluk bojovníkov, hraničiarov, zlodejov aj mágov pred bránami pomaly obkolesujúcich veľkého trolla. Boj sa začal až keď som sa dostal do ich blízkosti. Bojovníci hrdinne útočili a sekali do potvory, mágovia kúzlili Churšaláhy… v nerovnom boji sa občas blysol aj mithrillový meč. Oslepujúce strely a blesky mágov na pravé poludnie pripomínali malú búrku. Skrvavené striebrené meče dávali trollovi zabrať, aj ja som krátko zaútočil keď ma troll zbadal. Element ohňa zapálil jeho dotrhané a dorezané špinavé oblečenie. Napriek niekoľkonásobnej presile útočníkov, ktorá by istotne ohrozila nejedno mesto, boli trollom odvlečení niekoľkí bojovníci do lesa. Padli.

Stupňujúci sa tlak na trolla čoskoro prelomil jeho regeneračné schopnosti. Prestal útočiť, len sa malátne kýval. Zavalité telo mohutnej ozruty sa zvalilo na zem. Bolo to už na spálenisku pri bráne. Mŕtvy kolos zavalil a rozdrtil jedného z útočníkov. Pribehol som s flakónom a priložil ho ku krvácajúcemu trollovi, čierno-modrá krv mi stekala po ruke. Z dielne pribehol aj goblin a pripojil sa ku mne. Potrebovali sme vybrať aj niekoľko dôležitých orgánov, možno sa nám podarí čosi vydestilovať. Niekto vytiahol veľkú obojručnú orčiu sekeru a začal sekať ozrute do hlavy. Vybral som jeho malý mozog, poprosil som ešte o srdce… Sekera rozťala trolla. Vybral som srdce a spokojný so svojím úlovkom som utekal do dielne kde som naložil orgány do lektvarov večnosti. O krv sa postaral goblin. Z dielne som už len videl stúpajúci dym spoza hradieb…

Do dielne neskôr prišla majsterka Crankia s akýmsi mágom. Je mi povedomý, podobá sa na toho starého deda. Možno je to jeho syn. Je rovnako nervózny a už asi aj senilný ako on. Chaos, ktorý z neho sálal ma donútil sa zasmiať. Niekto ho vraj videl aj čarovať. Z troch kúziel mu vyšlo jedno. Prvým zaútočil, druhým sa sám povalil na zem a tretím sa na niečo premenil. Pozrel som na majsterku…

- Ideme robiť výskum substancií rún. Toto je náś dobrovoľník. Pomôžete mi…
- Dobre, čo mám robiť?

Podala mi vykryštalizovanú substanciu, vesmírny prach. Dobre som poznal svoj flakónik…

- Najprv skontrolujeme životné funkcie subjektu. Skontroluj oči a uši, ja skontrolujem pulz. Selena, vyskúšaj nervové zakončenia.

Selena pár krát udrela subjekt do kolena, ten vždy vykopol nohou. Skontroloval som mu zreničky, roztiahol očné viečka, ale nič zaujímavé som nenašiel. Chlap sa nervózne vrtel. Nevedel som ako mám skontrolovať uši, tak som mu tam strčil skúmavku a chvíľu sa do nej pozeral. Otočil som sa na Crankiu a povedal

- Vyzerá to v poriadku.
- Dobre. Začni sypať substanciu rovnomerne na telo subjektu.
Otvoril som flakónik a začal sypať mágovi trblietajúci sa prach na nohu, potom druhú, na rozkroku som chvíľu zastavil, torzo, ruky, nakoniec krk, torchu líca a vlasy. Trblietajúceho chlapíka začalo mykať, chytil som mu nohy, ostatní ruky a plecia. Na chvíľu som bol opäť mimo vnímania, ale tentoraz omnoho kratšie, dokázal som to už ovládať. Pustili sme ho, mág sa pomaly postavil a oprášil. Bol trochu kľudnejší než pred tým. Po krátkej debate sme vyšli na ulicu. Začal sa rozplývať nad korunami stromov a kontraste s oblohou. Niet divu, koncentrát energie, ktorý vstrebal do seba, ho spravil ešte senilnejším.

Do rozhovoru sa zapojil goblin, ktorý vyšiel z dielne a podal mi fajku. Vraj dostal nápad na novú zmes. Od Zlopočasných nakúpil škoricu, ktorú starostlivo uložil na spodok kotlíka. Na vrch pridal trochu mojej vanilkovej zmesi a pripálil. Voňalo to vskutku výborne. Podal mi fajku, ochutnal som. Bolo to ešte lepšie než som predpokladal. Vošli sme späť do dielne a vychutnávali dúšky múdrosti. Spomínal mi čosi o prastarom artefakte žltých treniek, ktoré vykupoval sám Arisemal. Alebo mi to hovoril majster kupec? Na tom nezáleží, história týchto končín je plná všemocných artefaktov.

V dielni sa nám prihovorila Crankia, že by sme sa mali vydať na geologický výskum okolia. Mesto vraj pociťuje nedostatok surovín, ktorý chce princ vyriešiť. Dohodli sme sa, že sa tam vydáme o niečo neskôr, pretože sa v prvom rade musíme pripraviť na slávnostnú výpravu do Nového Sedalenu. Princ chcel večer uskutočniť druhé Mestské oslavy v Sedalene. Vraj by to utužilo vzájomné vzťahy. Podľa mňa však išlo len o politcký ťah. Oslavy ktoré avizoval by zväčšili jeho politický vplyv na obyvateľov Sedalenu a možno by niektorí začali pociťovať loajalitu voči kráľovskej krvi. Oslabená pozícia Kholdusa sa mu veľmi hodila kvôli nárokom, ktoré vznášal na zem, do ktorej sa pred nedávnom vrátil. Slávnosťami by zároveň demonštroval vlastnú silu a loajalitu svojich ľudí. V neposlednom rade by si Radovanovi najvernejší detailne poobzerali mesto v prípade vojenskej intervencie. Kholdus by tak jednoznačne ťahal za kratší koniec. Neskôr by bol donútený začať platiť dane, úplne sa podriadiť alebo vytiahnuť do boja. Čas hrá proti nemu.

O utužovaní vzájomných vzťahov by sa teda dalo hovoriť len vo veľmi obmedzenej miere. V diplomatických kruhoch by som si dovolil povedať, že vzťahy so Sedalenom sú veľmi vlažné. Niektorých Netisarenských kupcov v Sedalene odsúdili a popravili. Neverím že by čestní kupci nášho mesta robili nejaké zakázané činnosti či už v našom alebo iných mestách. Podobný osud stihol aj niektorých iných pocestných. Zavreté brány a ponížené čakanie hodnostárov, mágov či inteligencie Netisarenu sa stalo takmer pravidlom. Boli zaznamenané aj malé výpady, ale nič nebolo možné dokázať. Dnes ráno sa princ vydal overiť tieto zvesti, pretože na depeše s jeho podpisom nikto neodpovedal. Myslím, že chcel aj osobne predniesť návrh o Mestských oslavách. Sprevádzal ho verným mág, ktorého rod už roky slúži jeho rodine. Určite je to ten vysoký chlapík. Na mŕtvolné ticho v Sedalene vraj Radovan reagoval podráždene a ihneď žiadal vazalstvo od svojich poddaných. Myslím, že to nebol najlepší ťah ako začať diplomatickú vojnu. Obávam sa aj toho, že týmto sa tiež vážne ohrozili Mestské oslavy…

Moje myšlienky a vychutnávanie si jedinečnej zmesi s goblinom prerušil buchot od vedľa. Otvoril som tajné okienko, ktoré smerovalo do chrámovej štvrte v čase, keď vedľa nestála žiadna budova. Bol to nevestinec. Vnútri stál vyparádený princ a šľahal sa bičíkom, pracovníčky sa na neho pobavene pozerali, ja tiež. Zároveň si veľmi pochvaľoval masáž, ktoré mu kvarteto dievčat spravilo. Do nevestinca sa niekto dobíjal, po čase mu aj otvorili. Bol to asi vysoký hodnostár gardy, možno nejako prepojený s inkvizíciou alebo chaotickou mágiou. Čosi nezrozumiteľne oznamoval princovi užívajúcemu si slasti podniku, potom odišiel. Po masáži si princ chcel užiť radosti života s oným kvartetom radodajných dievčat (vskutku zaujímavá myšlienka), ale pri vyzliekaní zistil, že je princezná. Zdalo sa mi že sa mu nejako stenčuje hlas, ale až toto…

Princeznú zaujal korzet jednej z pracovníčok a ihneď sa doňho obliekla. Trošku väčšie proporcie, na ktoré nebol korzet stavaný, vôbec nevadili. Kypré tvary začali vzrušovať aj mňa. Princezná si obliekla aj nejakú sukňu, mám pocit že kratšiu ružovú. Bola to veľká opovážlivosť nosiť sukňu nad kolená a pobiehať len v korzete po meste. A ešte v kráľovskom postavení! Sodoma gomora. Vyšiel som von z dieľne a chvíľu ešte princeznú sledoval. Okrem toho že začala utrácať nehorázne peniaze z mestskej pokladnice na kraviny, v jej hlavičke sa začal rodiť plán obchodného centra. Prizvala si zopár ĺudí, asi architektov a neďaleko mňa im predstavovala nové vízie Chrámovej štvrte.

- Chrám bohyne Vitany zbúrame a postavíme tam dom obchodu. Alchymistická dieľna sa prerobí, tam budeme produkovať textílie a v stánku Zlopočasných sa budú predávať. Nemocnicu…

To sa musí zatrhnúť! S majsterkou a asi kuchárom sme sa dohodli na príprave lektvaru mužnosti, ktorý by mal z princeznej zase spraviť princa. Môj prvý plán, prišiť princeznej trollie gule v nemocnici rýchlo padol. Netrvalo dlho a zo skrytých zásob sa namiešala potrebná zmes. Ja so Selenou sme presným postupom varenia a kondenzovania emulzie dostali lektvar mužnosti. Precedením vznikla číra červená tekutina.

Zhruba v tom čase na námestie priletel dvojhlavý drak. Niektorí tvrdili že je trojhlavý, ale ja si stále neviem pomôcť a narátam vždy len dve hlavy. Niekoľko drakov sme už videli letieť ponad mesto. Ale nečakal som, že sa nejaký príde pozrieť na bezvýznamných smrteľníkov. Kým som prešiel bulvárom, bol tam už hodný dav ľudí. Videl som otraseného gardistu, ktorého vraj drak odsotil chvostom od brány. V dave sa povrávalo, že priletel, lebo ho bolí zub. Zrazu vybehol zástupca majstra zlokupeckej gildy a zavesil sa drakovi na jednu z hláv. Mečom okolo krku sa mu ju snažil odrezať. Draka to viditeľne pobavilo a jednoduchým kývnutím hlavy chudáka účtovníka odhodil asi 15 metrov smerom do štvrti boháčov. Crankia a ešte niekto chceli drakovi pomôcť a našli boľavý zub. Snažili sa ho vytrhnúť, ale drak v bolesti zaklapol tlamu a následne vypľul obe Crankine ruky na zem. Odletel do chrámovej štvrte, kde v tom čase bola princezná a napchal obe hlavy do nevestinca.

Šialený rev kvarteta dievčat (asi aj princeznej) ho vydesil viac, než drak ich a dal sa na útek. Zničil pri tom čelnú stenu nevestinca a skoro celý chrám bohyne Vitany, ktorý mal spoločnú stenu s mestkými hradbami. Niektorí začali sledovať draka a utekali cez ruiny budov do lesa. Duchaprítomná garda a robotníci opäť prejavili svoju loajalitu mestu a ihneď začali s opravami hradieb a nevestinca. Keby Kholdus vedel o trhline v mestskom opevnení, práve na najzraniteľnejšom mieste… Mesto by zničením chrámovej štvrte výrazne stratilo na morálke, na magickej sile aj na výrobných kapacitách. Ukľudnený drak bol už asi v Novom Sedalene, kde sa mu podobne snažili vytrnúť boľavý zub. Podľa zvestí však agresivita bojovníkov nenechala dlho čakať a zaútočili na neho.

Majsterka Crankia sa nejako doplazila do nemocnice. Chvíľu som bol v strese keď som ju videl v takom zúboženom stave, najprv oko, teraz toto… Obviazal som jej kýptiky. Čoskoro za ňou prišiel aj manžel a pomohol mi s obväzovaním, tuším doniesol aj jej ručičky. Keď som videl že je v dobrých rukách, vyšiel som von. Onedlho drak opäť priletel do Netisarenu, rozhnevaný dav sa do neho pustil. Odvážlivci, ktorí sa dostali príliš blízko odletovali na metre ďaleko. Ale vracali sa späť do boja, mágovia, hraničiari, bojovníci… Mág Randir na draka vykúzlil čierny blesk. Ten sa odrazil späť na neho a šokovaný, že je ešte na žive vďaka štítu utiekol z boja. Chcel som aj ja prispieť a hodiť si aspoň dlažobnou kockou, ale napadlo ma, že by som sa mal radšej pripraviť na odobratie dôležitých orgánov.

Drak čoskoro skapal a obhorení bojovníci sa pomaly zhlukovali blizšie. Začala rabovačka, každý chcel z draka niečo. Zobral som zo zeme veľkú dýku a presne cielenými ranami som prebodol jemnú kožu na bruchu. Rozrezal som ho trochu a dostal sa až k veľkému srdcu. Dýkou som ho oddelil od tepien a spolu s goblinom sme si úlovok odniesli do dielne. Niektorí už začali sekať drakovi sekerami do hlavy. Využili sme situáciu a rýchlo sa dostali k hlave, odkial sme vybrali mozog. Nejaký bojovník vybral druhý mozog a snažil sa nám ho šikovne predať. Keďže sme boli jediní schopní alchymisti v širokom okolí, nemal veľmi na výber, ale dali sme mu čo chcel, nejaké lektvary. Z draka som si ešte zobral trofej, odseknutú chrbtovú kožu asi 2×2 metre. Podobne tak spravil aj zástupca kupeckej gildy, ktorý vybral aj dračie žľazy.

Keďže sme chceli začať s prípravami na Mestké oslavy, využili sme zvyšky energie na výrobu objednávok, doniesli zmrzačenú Crankiu, kde sme všetci aj so Selenou destilovali mocné dračie orgány. Astróny pretekali energiou. Goblin sa špecializoval na výrobu lektvarov Harvan, Selena pravdepodobne liečivé lektvary a dopĺňanie many. Ja som pripravoval alternatívu havranov – lektvary hmloviny. Okrem toho som si pripravil niekoľko lietavíc a ohnivých hlín, koróziu, zvitky neutralizovania mágie a tiež liečenie pre vlastnú potrebu. Vyrábal sa aj montyho čardáš, chichot, neutralizuj jed, či uspi.

Po tom, čo sa po okolí rozkríklo čo dokáže lektvar hmloviny, išiel na dračku. Z dieľne sa neustále dymilo. Orkovia si s goblinom zrejme dobre rozumeli, ten im prisľúbil asi 4 tieto lektvary, odomňa si zobral dva. Určite niečo chystali, aj z hostinca som sa čosi dopočul, musí to byť rozsiahlejší manéver.

Cez okienko som si všimol dvoch neznámich pocestných. Z hostinca viem, že sú to vraj Sagus a Steelerth. Poprosili už odčarovaného princa o audienciu a predniesli svoju žiadosť. Ten im vyhovel, pretože čoskoro stáli pred našou dielňou a čosi vymeriavali. Vybehol som von

- Zdravím vás pútnici. Čo vás priviedlo do Netisarenu?
- Ideme stavať spaľovňu.
- Spaľovňu? Sakra akú spaľovňu?
- Spaľovňu mŕtvol.

Na to som sa otočil a rozhorčene vbehol do dieľne za Crankiou a ostatnými. Mali rovnaký názor. Chrámová štvrť je plná a popolček z mŕtvol tu nechceme. S protestami súhlasili aj bardovia a liečitelia z chudinskej štvrte a sestry Zlopočasné. Požiadal som princa aby našu situáciu ešte raz zvážil. Ten sa len jednoducho vyhovoril, že sa máme dohodnúť. Dohodol som sa s nimi teda, že spaľovňa bude cez ulicu. Samozrejme o niečo neskôr, keď som sa vrátil z nejakej cesty, druhé okno z dieľne do ulice už bolo minulosťou, stála tam spaľovňa. No neuveriteľne ma to nasralo. Z jednej strany bordel, z druhej mŕtvoly… Budem musieť vedľa vchodových dverí vysekať dieru na nové okno, inak tu bude tma ako v rohu. Okienko do ulice sa za krátky čas stalo mojím obľúbeným a teraz si tu nejaká chátra stavia smradľavú spaľovňu. Z okienka pri dverách už neuvidím tak dobre do chrámovej štvrte. Neuvidím tam vôbec.

- DO … !

Hrubo som zaklial. Nemôžem s tým nič urobiť, zatiaľ. A možno že potom mi už bude nejaká spaľovňa ukradnutá… Každopádne tento krok výrazne znížil princovu popularitu u inteligencie sídliacej v chrámovej štvrti.

Po druhý krát za deň som sa nehorázne nasral, keď tuším bez klopania vkročil Sagus do dielne a pokúšal sa ma presvedčiť o zapredaní svojho mŕtveho tela. V spaľovni by bolo spopolnené. Jeho argumenty boli zaujímavé a hovoril veľmi pôsobivo, vskutku oduševnený obchodník s týmto “tovarom”. Možno by ma presvedčil, nebyť mojej výraznej nespokojnosti s postavením spaľovne v najbližšom okolí dielne. O chvíľu sa ukázala aj Crankia a spaľovača surovo vyhodila. Neprotestoval, vedel že by u nej nepochodil. Spaľovač však ďalej zháňal telá, štandardná cena bola 10 zlatých za telo. Určite bol úspešný, lebo nejakú mrcinu do spaľovne niesli a zopárkrát sa odtiaľ aj dymilo.

Zotmelo sa. Geologický výskum surovín sa pravdepodobne presunie až na ďalší deň. Nie som si istý, či v tomto smere podnikal goblin niečo sám. Výprava na druhé Mestské oslavy do Sedalenu sa tiež neuskutočnila, možno že sa tak stane neskôr. Väčšina mesta sa totiž chystá na pohostenie u nového krčmára. S prípravou si určite dal veľkú námahu, rovnako ako všetci jeho pomocníci. Na druhej strane to určite nebude práve najlacnejšie, to však môj plný mešec nemusí trápiť.

S temnotou padajúcou na mesto a okolité pohoria prichádza opäť aj vytie vlkodlakov. Čoskoro som bol vyhľadaný gardou. Tí po skúsenostiach z predošlej noci žiadali o pozlátenie zbrane. Neviem čo je na tých poverách o striebre a zlate, pretože ani v knižniciach na mojich cestách som sa nič konkrétne nedočítal, každopádne je to dobrý obchod. V mene dobra som sa nechal uprosiť na 10 zlatých. Bol som im to ochotný vybaviť aj zadarmo, ale nevyzerali až tak zúfalo. 10 zlatých som prijal.

Podmienkou bola ešte tehlička zlata, ktorou chcú zbraň pozlátiť a dvaja osobní strážci. Opustili sme mesto, neskôr vkročili do lesa a vyhľadali tiché miesto. Stráže som poprosil o úplný kľud a strategicky ich rozmiestnil pri najbližšom vstupe z údolia do lesa tak, aby som na nich videl. Zraniteľný som bol od chrbta, ale zo strmých hôr som nebezpečie nepociťoval.

Sadol som si na pník a pripravil ingrediencie. Zem, vodu, malú ohnivú hlinu… vzduchu je všade dosť. Začal som s rituálom

- Vzývam a prosím prvý z živlov – vzduch, ktorý dýcham – aby mi pomohol.
- Vzývam a prosím druhý z živlov – zem, po ktorej chodím – aby mi pomohol.
- Vzývam a prosím tretí z živlov – vodu, ktorú pijem – aby mi pomohol.
- Vzývam a prosím štvrtý z živlov – oheň, ktorý všetko strávi – aby mi pomohol.
- Som váš oddaný služobník, verne som slúžil a žiadam o pomoc.
- Pomôžte bojovníkom v nerovnom boji s vlkodlakmi. Príjmite toto zlato a pozláťte ním túto zbraň, tento meč…

Hromadenie energie z rituálu dosiahlo svoj vrchol. Ingrediencie, ktoré som pri rituáli použil postupne prestali žiariť. Okolo meča a zlatej tehly vznikla malá aura meniaca štyri farby. Nakoniec sa všetky farby zliali do jednej. Na okamih silno vzrástla intenzita aury a oslepila ma. Potom som už videl len dymiaci sa rožiarený meč a miesto kde bolo položené zlato. Z aury postupne mizli farby. Odchodom červenej meč nakrátko vzbĺkol. Za zelenou sa stratili všetky stopy, ktoré som v lese urobil. Za bielou som sa nakrátko vzniesol vietor, ktorý mi rozfúkal vlasy. S čírou modrou odišli aj posledné náznaky aury a z meča sa zodvihol malý oblak pary.

- Ďakujem živlom za vypočutie mojej prosby.
- Ďakujem živlom, ktoré chránia moje kroky.
- Ďakujem živlom sprevádzajúcim alchymistov po celý vek…

Ěste chvíľu som ostal v príjemnom tichom stave a poobzeral sa po lese. Založil som si flakóny, oprášil sa a zobral meč. U vchodu, kde stáli gardisti som im ho podal. Poďakovali mi a vydali sme sa späť za bezpečnosťou hradieb. Pre istotu som kráčal v strede, medzi nimi, ale cestou sa nič zláštne neudialo.
Za hradbami stretávam niekoľkých mágov z Randirovej skupiny, na niečo sa pripravovali. Jeden z nich ma požiadal o prípravu manového lektvaru. Mal som už len minimum energie, tak som ho využil. Keď bol lektvar hotový, šiahol som na svoje železné rezervy a vydestiloval poslednú energiu. V noci sa môže prihodiť čokolvek. A dnes je ten správny čas…

Vyliezol som von z dielne, mesto a okolie bolo už úplne zahalené do tmy. V hlavnom ohnisku horel len menší oheň, vstupnú bránu už neosvetľovali fakle a mesto bolo celkovo omnoho pustejšie než obvykle… Súvisí to najmä so zmenou krčmára a pohostením, ktoré pripravil. Aj názov zmenil, vraj hostinec U divej švine…

Moje rozjímanie prerušili dvaja kupci. Poznal som jedného, krycie meno Orpheo, pekný kupec…

- Dobrý večer pán alchymista.
- Dobrý večer prajem. Čo dobrého mi nesiete?
- Á pán alchymista, vlastne len prosbičku. Potrebovali by sme pozlátiť jednu zbraň.
- Hehe… nuž dobre, ale najprv navštívim hostinec.
- Ale pán alchymista, vážne by som to potreboval ihneď ako to bude možné.
- Áno, ako vravím, keď sa vrátim z hostinca.
- Aj nejaké lektvary by sa mi zišli.
- Tie by sa zišli kade komu, energia sa nepovaľuje v horách len tak…

Rozhovor ma unavoval a len zbytočne zdržiaval od jedla, ktoré som chcel stále viac…

- Nechcem to zadarmo… Za urgentnosť pridám 5 zlatých.
- Hm, to je zaujímavé. Dobre, čo chcete.
- Pozlátiť zbraň a lektvar havrana.
- Máš vajce?
- Tu je…
- 20 zlatých záloha, 10 potom.
- V poriadku…

Opäť som vošiel do dielne a tresol dvermi. Pustil plameň na plno a nechal zovrieť vodu, vyšľahal vajce… O pár minút som vybehol s flakónom z dielne a zamkol ju dva krát. Dnes už žiadna objednávka, len pre svoju potrebu.

Stretol som mága ktorý chcel lektvar many, vybavil som ho. O chvíľu prišli aj kupci. Podal som im lektvar a zobral zvyšok peňazí.

- Môžeme ísť na to pozlátenie?
- Poďme.

Cestou ku bráne som rozmýšlal, či je vhodné dôverovať týmto dvom kupcom o takomto čase, najmä keď sú všetky chodníky pusté a môj mešec taký plný. A ešte k tomu sú z Nového Sedalenu…

Zastavil som sa pred bránou a oslovil stojaceho Hexa.

- Dobrý večer pán mág. Mohol by som vás o niečo poprosiť?
- Ale samozrejme…
- Potrebovali by sme malú podporu, idem pozlacovať jednu zbraň a lesy sú opäť plné vlkodlakov. Môžete nám pomôcť?
Mágovia mali určite niečo rozbehnuté a môj problém mu zrejme nerobil vrásky na tvári… prišiel som bližšie a pošepol zopár kľúčových slov, na ktoré sa chytil.

- Nuž dobre, rituály mám rád…

Vyšli sme bránou cez spálenisko a pokračovali ďalej na lúku v doline. Cestou som im vysvetľoval, že absolútny kľud je pre rituál dôležitý, inak sa s mečom môžu rozlúčiť. Hex pritom cestu osvetľoval runou ohňa. Dvaja kupci sa stále o niečom v tichosti bavili, čo ma trochu znervózňovalo. Potom navrhli aby sme šli vpredu, ale ubezpečil som ich, že takto je to lepšie. Mať kupcov stále na očiach, to je zlaté pravidlo môjho mešca…

Vošli sme do lesa a ako obvykle som rozmiestnil dvoch ku vchodu. Mága som si nechal o niečo bližsie, tak aby sme obaja dobre videli aj na vchod v kroví aj na nich dvoch. Spočiatku prostestovali, ale karty opäť držím v rukách ja. Začal som s rituálom…
živly ma opäť vypočuli a čoskoro bol meč na svete…
Podal som im ho a povedal, že čosi ešte musím s pánom mágom prediskutovať. Nepáčilo sa im to, ale mňa už žiadna dohoda neviazala. Ešte chvíľu postávali na okraji lesa a nakoniec odišli. S Hexom sme si zapálili nový alchymistický objav, tabakové trubičky. Dúfam, že si na dialóg spomínam dobre…

- Pán Deckard, o čom ste to so mnou chceli hovoriť?
- V prvom rade som sa chcel zbaviť tých kupcov. Niečo sa mi na nich nepáčilo, ďakujem za vašu ochotu sprevádzať ma.
- To je v poriadku, som za dobré vzťahy s alchymistami.
- No vidíte, ja som za dobré vzťahy s mágmi. Viete, že spojenie mágie a alchýmie by nám mohlo priniesť úplnú kontrolu toku energií?
- Hm, to znie rozumne. Ale, rád by som vedel, čo si myslíte o mágii. Bielej napríklad, ale aj čiernej…
- Nemohlo mi uniknúť, že inklinujete k temnej stránke mágie.
- Nuž, ehm… Čo si teda myslíte?
- Nepoznáte ma tak dobre, aby ste to mohli vedieť, nepoznáte moju minulosť. Možno to môžete cítiť alebo inak zistiť… Som neutrálny. Jediné čo ma delí od temnoty je bezprávie. To jediné nemôžem podporovať…
- Hmm… v zásade s vami môžem súhlasiť. Myslím, že sa na veci pozeráme podobne.
- To ma teší. Počas svojej cesty do týchto končín som preštudoval mnoho listín a viem, že v okolí sídli ikona alchýmie. Hľadám jeho, posledného z Čiernej Sedmy…
- Vy myslíte S.. Sanguina?
- Áno, to je on. Myslím, že vy ste tá pravá osoba, kde by som mohol začať hľadať. Okrem toho, rád by som s vami ďalej spolupracoval. Vyzeráte, že viete čo chcete…
- Hmmm.. Je pravda, že vám v tomto môžem pomôcť. Aj alchymista by sa nám zišiel…
- Ako podpora nie som zanedbateľný. Momentálne disponujem väčším arzenálom lekvarov, zvitkov na rušenie mágie, bojovou silou asi 15tich normálnych mečov a bohatými finančnými zdrojmi…
- Áno, to by sa dalo veľmi dobre využiť. Myslím že môžeme začať spoluprácu.
- Bude mi potešením.
- V tom prípade vás oboznámim so skutočnosťou, že som v kontakte s Arisemalom…
- Arisemalom? Nemal byť mŕtvy? V listinách bolo, že mu istý zlodej zožral srdce…
- Ako počujete, Arisemal je medzi nami. Dnes v noci sa s ním mám opäť stretnúť. Opýtam sa ho na Sanguina, či s ním udržiava kontakty.
- Výborne. Okolité lesy sú plné vlkodlakov, dám vám lektvar hmloviny, ktorý vás pred týmito pochabými stvoreniami dokonale ochráni. Je to veľmi jednoduché riešenie ak nemáte čas sa s nimi zapodievať, ale aj cesta posledného úniku.
- Ďakujem. Ako vravíte, veľmi použiteľný lektvar… Potreboval by som ešte lektvar many. Je možné ho pripraviť pre spoločné ciele?
- Určite áno. Ale nesmie sa konzumovať príliš často.
- O tých báchorkách som počul…

V konverzácii sme ešte hodnú chvíľu pokračovali. Nejakú dobu sme preberali históriu, spomenuli zakladateľa Univerzity, jeho nástupcov, Sanguinove činy a prečo ma tento alchymistický majster tak zaujíma… Hex ma potom odprevadil do mesta, kde som sa opäť stratil v dielni a začal pripravovať lektvar. Hex sa vidal za Arisemalom, takže som mal dostatok času lektvar pripraviť. V astróne mi od poslednej destilácie ostával ešte dostatok energie, preto som začal s výrobou ešte dvoch ďalších letvarov hmloviny. V prípade potreby, ukryjem naraz celú skupinu… A ostala mi energia tak akurát na jednu žiadosť pre živly… Sakra, už nie je čo destilovať. No nevadí, moje vstupné zdroje by mali postačovať na pár dní, za ten čas sa určite k niečomu dopracujem…

Ani neviem ako to ubehlo, Hex sa vrátil. To už som stál pri ohni s pripravenými lektvarmi. Dal som mu ten manový a dohodli sa, že sa pôjdeme pozrieť do Divej švine. Cesta bola krátka, sprevádzal nás stále silnejúci hluk z hostinca. Na mieste sme sa rozdelili a dohodli si zraz o hodinu…

Hostinec praskal vo švíkoch. Polootvorená stavba sa teraz tvárila len ako strecha v dave. Bystrým okom som narátal asi 40 pocestných a ďalší prichádzali… Ihneď som sa zaradil do radu na jedlo. Majtrovi kupcovi som zaplatil čiastku pohybujúcu sa okolo 20 zlatých a dal sa do jedenia. Bolo to chutné, ale moje skúsené chute cítili aj prísady alchymistickej dieľne. Montyho ćardáš. No nevadí, aj tak začne účinkovať až neskôr. Spokojne som jedol ďalej. Poobzeral som sa po hostinci, mnohé známe tváre spokojne popíjali a viedli krčmové reči…

Vtedy to prišlo, zopár z nich sa postavilo a začalo tancovať. Ihneď sa pridali bardi, začali spievať a hrať, roztancoval sa aj princ. Už som cítil ten nášup. Moje nohy ma postupne prestávali počúvať, rovnako moje ruky, celé telo… Tancovali a spievali sme aspoň 20 minút. Výborne som sa zabavil, hlavne že som nič nemusel robiť. Keď som si sadol, do vysilených nôh prišla mierna únava. Zahnal som to napchaním fajky a objednaním tekutého lembasu. Fajka prišla vhod, aj niektorí pocestní si dali, vymenili sme si pritom rôzne historky. Poprechádzal som sa ešte rednúcim davom roznášajúc vanilkovú vôňu. Zbadal som aj mladú hraničiarku Draughwen stojacu opodiaľ s havranom na pleci. Bavila sa s ním ako s človekom. Určite nejaké prevtelenie… O chvíľu ho hrubo odplašil majster kupec…

Upriamil som sa na Hexa hrajúceho na citaru. Kývli sme si a odišli von.
- Takže pán Hex?
- Takže… Stretol som sa s Arisemalom. Opýtal som sa na Sanguina.
- A?
- Povedal, že je možné zariadiť stretnutie s ním.
- To je skvelé. Dnes?
- Áno, preňho vzdialenosť nič neznamená. Táto určite nie.
- A čo povedal ďalej?
- Máme sa stretnúť v ruinách. Onedlho.
- V poriadku, môžeme sa teda vybrať na cestu?
- Poďme…

Vydávame sa na cestu, najprv smerom na Netisaren, potom do strmého kopca. Znervóznel som. Stretnutie s posledným z Čiernej Sedmy… Arisemal bol ešte len v plienkach, keď Sanguin šľachtil rasu Orkov… Moje úvahy ma robili čoraz nervóznejším…

- Mal by som si pripraviť nejakú reč. Čo vlastne od neho chcem.
- To určite áno.
- Najradšej by som bol, keby ma zobral do učenia, ale nemôžem si robiť ilúzie. Postačil by aj malý recept. Vlastne, stačí mi, že sa s ním porozprávam a neskončím ako otravný hmyz zvyšok života…
- Nuž…
- V alchýmii som dostatočne zručný, aj keď zatiaľ nie dosť silný. Možno sa mi podarí upútať jeho pozornosť. Koniec koncov, v kronikách sa nikde nepíše o žiadnych učňoch, ktorých by kedy mal…

V hlave som si pripravoval svoj výstup a keď som si zhrnul základné veci, boli sme už v ruinách…

Spomaľujeme a prechádzame cestičkou medzi ruinami a občasnými stromami. Porast tu je iný ako v nižšie položených lesoch. Stromy rástú redšie a čistinky s jemnou trávou a machom sú medzi nimi jasne osvetlené mesiacom v splne… Na chodníku, po ktorom ideme, sme zbadali postavu zahalenú v čiernom plášti. Tušil som že je to Arisemal, prítomnosť energie sa nedá veľmi skrývať…

Hex - Dobrý večer pán Arisemal. Doviedol som Deckarda…
Arisemal - Áno, vidím. Deckard, ste si vedomý toho, že odteraz budete patriť Inštitútu?
Ja - Som si toho vedomý.
Arisemal - Pre istotu si vás poznačím.

Zodvihol ruku a na krátko sa dotkol môjho čela prstami. Ucítil som len jemný impulz energie.

Arisemal - Akýkoľvek čin nasmerovaný proti Inštitútu sa ihneď dozvieme.

Chvíľu sa ešte bavil s Hexom o jeho úlohách. Ja som len ticho stál a cítil mierne upokojenie. Ale zároveň bodanie v mojom srdci. Podvedomé ťažoby ma už úplne opúšťajú, paradoxne keď mi kamenie srdce… Keď Arisemal dohovoril, postavil sa priamo proti nám. So zodvihnutými rukami začal privolávať Sanguina…

- Sanguin, si tu?
- Áno.
- Pán alchymista Deckard…

Arisemal aj Hex ustúpili do úzadia a ja som inštinktívne vykročil ku Sanguinovi. Sňal som si kapucňu. Sanguin vyzeral v plášti podobne ako Arisemal, skoro ako bratia. Nevidel som mu vôbec do tváre, pretože ma oslepovalo svetlo mesiaca, zato on ma videl úplne dokonale.

- Čo vás za mnou privádza?
Zalial ma strach, ktorý sa mi spočiatku vôbec nedarilo maskovať.
- Najprv by som vám rád vzdal hold, alchymistická ikona priamo predomnou…
- Ale no, nemusíte ma toľko ospevovať.
- Nuž… Dovoľte aby som vám daroval primitívny lektvar hmloviny na znak mojej úcty k vám.
Nahmatal som lektvar pripravený v brašni a podal ho Sanguinovi. Ani nepohol hlavou, len si ho so záujmom zdvihol k uchu a zahrkal ním. Otvoril ho a ovoňal.
- Vskutku…
- Moje možnosti mi zatiaľ nedovoľujú pripraviť zlozitejšie nápoje, ale možno s vašou pomocou… Alebo nové recepty by mi tiež pomohli.
- Hmm
- Na druhej strane, možno že sa už vo svojej večnosti nudíte… Bol by som poctený, keby ste ma prijali do učenia.
- Nikto nežije večne… Váš záujem sa mi páči. Ako by ste si predstavovali vaše štúdium?

Opäť ma prepadol desivý pocit strachu.
- No, určite máte množstvo svojich povinností, a preto vás nechcem obťažovať. Na začiatok by som si preštudoval materiál, ktorý mi doporučíte.
Povedal mi mená dvoch knižníc, v ktorých mám hľadať. Zároveň vycítil môj strach a mierne ho to pobavilo.
- Nemusíte sa báť, ja nehryziem.
Po chvíli ticha sme sa všetci zasmiali, pomohlo mi to.

- Pán Deckard, bolo mi potešením s vami hovoriť, ale teraz už budem musieť odísť. Prijmite teraz tento lektvar – korózia, pred ktorou sa neubráni žiaden kov. Pán Arisemal, nazvem ho priateľom, bude potrebovať vaše služby. Je v našom záujme, aby sa opäť vrátil na trón, odkiaľ bol zosadený. Ľudská rasa potrebuje silného a stabilného vládcu…

Ako dohovoril, bez stopy zmizol. Šokovalo ma to, ešte chvíľu som sa obzeral po lese a ruinách, ale ticho a temnota bola v tej chvíli dokonalá. S jeho odchodom zmizol aj strach a zvyšky viacerých pocitov. Moje srdce zatvrdlo ešte viac. Otočil som sa a nebojácne prikročil k obďaleč postávajúcemu Arisemalovi a Hexovi.

Arisemal - Pán Deckard, budem potrebovať niekoľko lektvarov Ľudskosti. Recept nájdete v priľahlej knižnici…

Mág sa ešte chvíľu sa rozprával s Hexom, potom chcel taktiež odísť. Vyslovil som ešte svoju žiadosť…
- Pán Arisemal, veľmi by mi pomohlo keby ste doplnili moju energiu. Na výrobu tých lektvarov ju budem zajtra potrebovať…

K mojej žiadosti sa pridal aj Hex. Skúsený mág trochu podvihol obočie a obvyklým pomalým monotónnym hlasom odpovedal
- Ale uvedomujete si, že to pre vás môže byť veľmi nebezpečné? Moja nekromantská sila môže ľahko deformovať…
Hex - Možno by sme mohli začarovať ochranné kúzla.
Ja - Áno, ja skúsim poprosiť živly…
Arisemal - Dobre, skúste to.

Hex ihneď začal zariekavať zaklínadlo. Ja som odkráčal k vzdialenej ruine, do stredu čistinky. Pripravil som si všetky potrebné ingredinecie a po krátkej meditácii som oslovil živly. Rituál sa vydaril, jemná aura ma sprevádzala až k Arisemalovi. Ten vystrčil svoju palicu. Inštinktívne som sa jej chytil. Ihneď som pochopil čo tým myslel, nebezpečné. Kvantá energie nekromanta ma úplne pohltili, z temnôt vychádzali najpodivnejšie sféry… Ruiny ktoré som videl sa odrazu hemžili kostrami… Pozerali sa na mňa, prekvapene. Rozsekané telá padlých bojovníkov sa povaľovali na bojisku, po ktorom som chvíľu kráčal… Tma sa trhala a z nej vyliezali monštrózne netvory… rytieri v čiernej skrvavenej zbroji, tíško šepotajúci… zzzzzzzzatratenieeeeeeee… Predomnou stál kostlivec. Sklonil sa a prázdnymi očnými jamkami ma sledoval. Cítil som všetko, skúmanie mojich očí a pokožky, ktorú už nikdy nebude mať… S naklonenou lebkou sa priblížil na centimeter, zaklepal zvyšnými zubami akoby sa chcel zasmiať a prudko vyskočil na hradby ruin za ostatnými kostilvcami. Tie boli teraz celé v plameňoch. S hrdzavým mečom v ruke ukazoval na mňa. Cez rev, smrteľné výkriky, rinčanie brnenia a hluk plameňov som ich vôbec nepočul. Obludnosť mojich vízií sa stratila až keď som ovládol kŕč v ruke položenej na nekromantovej palici…

Zavrávoral som, Hex ma podržal. Bol som ohromený koncetráciou temnej moci, ktorej mág vládne. Nebál som sa, ani počas vízie sa to už nedalo. Len som sa pozeral na čudesné bytosti niekde na polceste za Cháronom. Ešte chvíľu mi bolo nevoľno, Arisemal už len mlčky stál a pozeral sa na nás.

Keď som sa pozbieral, poklonili sme sa nekromantovi a vykročili späť cez pusté ruiny. Temná tvár prírody teraz vyzerá torchu inak. Tiene sú ostrejšie, pohyblivejšie než obvykle. Zdalo by sa že ma sprevádzajú. Kupodivu ma to teší, som s nimi silnejší… môj tieň v mesačnom svite je tiež iný, neviem aký ale iný. Vzdialené vytie vlkodlakov nám neprináša žiaden strach…

Obaja s Hexom sme vedeli čo je náš najbližší cieľ. Po krátkej diskusii sme zvolili Netisarenskú knižnicu. Z priameho chodníka sme zliezli na cestičku smerujúcu k hostincu U divej švine…

- Stojte! Kto ste a čo tu chcete?!
zakričal hostinský s kladivom pevne zvierajúcim v ruke
- Sme obyčajní pocestní, chceli by sme tekutý lembas.
Hostinský si nás ešte chvíľu očami premeriaval a nervózne zvieral kladivo.
- Hoďte na zem zlatky! Ostatných sa nedotýkajte, nechajte ich ležať tam kde sú!
Po zemi boli rozhádzané desiatky zlatých, možno stovky. Tvorili akýsi okruh okolo celého hostinca. Pri ohni sedel pár mladých šťastných ľudí, asi bardovia. Chcel som si spomenúť na ten pocit z čias pred mojou cestou, ale srdce mlčalo. Hostinský nám nechal nápoje u lavičky a opäť sa vzdialil zhruba do stredu pomyselného kruhu zlatiek.
- Vy ste pán alchymista ak sa dobre pamätám, však.
- Áno, na stene vysí moja reklama.
- Prosím prosím pán alchymista, všade okolo sú vlkodlaci, spravte pre mňa niečo, odožente ich nejako preč…
- Hmm, neviem čo by som v tejto veci mohol pre vás urobiť.
- Ja neviem, nejaký ten špagát ste spomínali alebo zlato, mám ho tu kopec, cez neho sa vraj nedostanú.
- Ohnivé vlákno tu nemám, ale mohol by som požiadať živly. Pozlátenie zbrane je jedna možnosť, ale to budete musieť byť stále bdelý. Keby som pozlátil vaše šaty…
- Áno áno áno, prosím prosím, pozláťte mi šaty, spravím čokoľvek…

Hostinský bol vskutku zúfalý. Akosi mi bolo jedno či ho vlkodlaci roztrhajú, ale vplyvní ľudia držia moc. A politický kapitál je cestou k úspechu…

- Dobre, potrebujem 100 zlatých alebo tehličku zlata. Asi 5 minút absolútneho kľudu, vodu a vašu spoluprácu.
- Všetko bude, všetko pripravím, hneď hneď…
Do pohostinstva prišiel aj istý sir a orčia šamanka, podgurážení s úmyslom splodiť poloorka…
- Tichóóó!!!
zreval na celú krčmu hostinský.
- Kto povie čo len jedno slovo, toho polámem kladivom!!!
Krčma stíchla, občas sa ozval šepot.

Trochu sme sa vzdialili od krčmy, hostinského som postavil meter pred seba a začal meditovať. Ostré tiene sa približovali a vznikajúca aura bola mierne kalená, avšak omnoho silnejšia.

- Živly, ktoré sprevádzate alchymistov po celý vek, pozláťte hostinského šaty a ochráňte ho pred bytosťami, ktorých sa obáva…
Žiara okolo krčmára zmizla a tvár okolia sa opäť mierne zmenila.

- Vaše šaty sú pozlátené, niektoré nite sú celé zlaté… Neťaží vás to?
- To je výborné, ďakujem pán alchymista! Dá sa v tom pohodlne hýbať. Čokoľvek bude možné pre vás urobiť, obráťte sa mňa. Vaši nepriatelia budú mojimi, kľudne ukážte prstom. Koho?!
- Ále to je v poriadku, som za dobré vzťahy. Možno vás niekedy o niečo požiadam…
- Ako chcete pán alchymista, spoľahnite sa.

Hodnú chvíľu sme ešte debatili s Hexom, krčmárom, trochu s bardmi a príchodzím ľudsko-orčím párikom. Objednal som druhú rundu tekutého lembasu a keď sa krčma vyprázdnila, pobrali sme sa aj my.

V Netisarene ako obvykle horel oheň v hlavnom ohnisku. Nebolo nutné ho udržiavať, pretože pomaly svitalo. Napriek tomu okolo neho sedelo niekoľko dobrodruhov. Hovorili o príšerách, ktoré v noci skolili. K ohňu si myslím prisadla aj kováčka Charsi, ktorá bojovníkom opravovala zbroj. Sedel tam aj majster kupec, ktorý sa vrátil z obchodnej cesty, Selena, druidi, garda a ďalší. Selena so mnou chcela ísť nazbierať rannú rosu. To som odmietol a radšej sa pobral do štvrti boháčov. V izbe už spal majster Randir a onedlho prišiel aj majster kupec…
12.8.330
Vstal som niečo pred obedom. Znovu som bol posledný, ktorý opustil príbytok v štvrti boháčov. Ihneď som zašiel do dielne, z ktorej sa už ako obvykle dymilo. Goblin, Selena aj Crankia sa v ospalom predobedí rozprávali, varili a jedli. Pridal som sa k nim, niečo som si uvaril aj ja a zapálil pri tom fajku.

Odľahčil som svoju výstroj a pripravil sa na výpravu do Novosedalenskej knižnice. Pol hodinu pred odchodom som ešte vbehol do poloopraveného chrámu bohyne Vitany, kde je aj knižnica. Našiel som recept lektvaru ľudskosti a prepísal si ho do knihy receptov. Výpravu do Nového Sedalenu povedie majster Randir, o ktorom mi včera Hex povedal, že tiež patrí medzi nás. On je zároveň správcom Netisarenskej knižnice, preto som ho požiadal aby som si na cestu mohol zobrať zvyšok zachovalých zvitkov. Budem ich študovať a zároveň katalogizovať. Z včerajšej výpravy som sa od Hexa dozvedel ešte niečo o upíroch a ich sídle. Bolo mi jasné, prečo Arisemal potrebuje letvary ľudskosti… Recept a ďalšie zvitky odhaĺovali mnohé možnosti. Jeho nástup je bližšie než som si myslel…

Hex - Deckard, môžeme ísť?
Ja - Áno, ja som pripravený.
Hex - U brány sa všetci zídeme…

Boli tam asi všetci Randirovi učni. Majster kupec a hraničiarka Draughwen boli prizvaní ako podpora, ja som ukončoval skupinu. Vykročili sme z mesta a vybrali ťažšiu cestu – cez kopec popri ruinách. Pomaly som si čítal zvitky z knižnice a robil poznámky do prílohy denníka. Možno neskôr vydám Priľahlý knižničný index alebo čo tak Domáca bibliografia? Myšlienky mi prerušili neprirodzené zvuky. Otočil som sa keď už ostatní zaujímali bojové pozície…

- Ghúl !!
zareval asi zlokupec.

Všetci boli ticho, len ghúl vrčal a slintal. Istotne bol hladný, inak by si na nás nedovolil zaútočiť. Prvé rany padajú od majstra kupca, ktorý mal už istý čas mithrillový meč. Goblin ho premenil pomocou slova dvoch rún zeme, teraz sa výborne hodil… Ďalšie zranenia dostáva od hraničiarky a ani mágovia sa nenechajú zahanbiť…

- CHURŠALÁH !
Ghúl bol dosť oslabený, ale zato rozzúrený a rozbehol sa na kupca, potom na mágov. Niekoľkých zasiahol, ale všetci sme boli chránení magickými štítmi. Vďaka našej prezieravosti. Ja som sa do boja nezapájal, pretože odľahčenie mojej výbavy ma stálo aj meč. Ako obvykle, ostal v dieľni alebo v mojej izbe. Moja palebná sila presahovala ghúlovu výdrž, ale šetril som si ju. A z kroník viem, že ghúlovia týchto krajov sú odolní na elementy.

Nečinnosť si ghúl všimol a asi si myslel, že preňho budem ľahkou obeťou. Rozbehol sa na mňa… Mal som pri sebe množstvo zvitkov z Netisarenu, nemohol som si dovoliť utekať a nejaký nebodaj stratiť. Siaham na vždy pripravený lektvar hmloviny a pár dúškami ho celý pijem…

Pozoruhodný pocit…
Prestávam cítiť svoju váhu…
Zvuky sú tlmené, ako keby som bol pod hladinou vody…
Obraz mierne zakalený, rovnako ako vo vode. Ale vidím všetko, každé miesto, ktoré vidieť chcem…
Huh, je to zábavné. Som tu. Aj tu. Aj tam, za tým stromom. Všade okolo mojej družiny…
Hehe, ten ghúl sa pozerá kam som zmizol a pritom sa zrážam na jeho čele…
Sadnem si na ten mithrillový meč, bude to sranda…
Fu, taká pecka do chrbta…
Ech, tuším mnou preletel blesk nejakého mága, štípe to…
Á, ghúl už má dosť. Nevládze a padá. Rád by som si nejakého skrotil, vždy som chcel mať veľké zvieratko. On za to nemôže že je hladný…
Na zemi doňho ešte bodajú, sadnem si na nejaký meč…
Zmiešaný s jeho krvou… zvláštne…
Slnko ma už vysušuje, musím nabrať svoju podobu…

- Rozseknite mu lebku, zoberiem si jeho mozog.
povedal som a zrejme kupec začal ťať ghúlovi do hlavy. Mozog som vybral a vložil do väčšieho flakónika.
- Ešte srdce, uvidíme čo z toho bude…
Rozrezali príšeru, z ktorej útrob sa vyvalil strašný smrad. Vybral som srdce a rovnako starostilovo ho uložil do ďalšieho flakónika.
- Ako suvenír si zoberiem ešte jeden pazúr. Môžete mi ho odseknúť?
Kupec sa opäť rozohnal mithrillovou parádou a uťal potvore pazúr.

Zhruba v tom čase na veľký rev z boja dobehlo zopár bojovníkov a hraničiarov z Nového Sedalenu. Ich príchod svedčil o tom, že sme už niekde na doposiaľ nestanovených hraniciach. Škoda, že diplomacia v tomto smere trochu pokulháva. Neskôr na to budem apelovať, ak to ešte bude mať zmysel. Jeden z príchodzích je tuším aj poloork, má také črty. Trochu ma to zaráža, pretože v Novom Sedalene je dosť silne zakorenený antisemitizmus. Ich prístup mi je sympatický, mierne obozretní, ale spolupracujú. Rozhodli sme sa, že mrcinu im necháme, oni ju už spália…

Keď sme sa vydali opäť chodníkom, už bolo nazhromaždené nejaké drevo a po pár minútach sa vo vzduchu objavil aj prvý dym. Znovu som sa začítal do zvitkov a poznámok…

Netrvalo dlho a cesta sa začala zvažovať dolu kopcom, sme blízko Sedalenu. Tuším to bol opäť kupec, ktorý za krovím objavil nejaké ruiny, iné ako tie pri rázcestí. Boli menšie, podobali sa skôr na kobku. Záujem skupiny bol ako vždy veľký. Prišli sme až ku vstupu na konci kamennej chodby. Na neobyčajných dverách bol zámok. Kupec si k nemu bez okolkov čupol a obzeral ho. Nakoniec si vybral to správne náradie na tento typ zámku a za pár minút povedal – Hotovo.

Všetci vošli dnu, ja som sa chvíľu zdráhal, ale nakoniec som sa pridal. Boli tam tri sarkofágy, nijak zvlášť zdobené. Neviem prečo, fascinovalo ma to. Potupne sme prehľadali steny, ale nič sme nenašli. Draughwen sa rozhodla opustiť to potuchlé miesto. Všetci sme zatlačili a odsunuli horný kameň prvého sarkofágu. Nič, obyčajná kostra. Odsunili sme druhý kameň, ten spadol na zem a rozvíril všetok prach zo zeme. Trochu nás podusilo a ja som si odlomil z ruky kostry prsteníček. Chvíľu sme sa dohadovali či otvoriť aj posledný, sarkofág, nakoniec sme to urobili. Opäť nič zaujímavé, len kostra, žiadne šperky či cennosti. Rozhodli sme sa, že hrobky radšej zavrieme a budeme pokračovať v ceste do Sedalenu…

Pobrali sme sa von. Ucítil som tok energie, podobnej tej v nekromantovej palici minulú noc. Určite ho cítili aj mágovia, ale nikto nič nepovedal… Vytiahol som pravidlá komunikácie so sférami a živlami a v dodatkoch o beštiách som vyhľadal mŕtvych a nemŕtvych. Tak, máme na krku múmiu. Podľa všetkého nijako silnú, teda pre mňa a kupca. Mágovia by si na ňu určite mali dať dobrý pozor. Chvíľu som váhal či oboznámim skupinu zistením, ale myslím že mágovia sú o týchto bytostiach dobre informovaní. Kupec sa to dozvie v pravý čas. Opäť som sa zahrúžil do zvitkov…

Cestou do Nového Sedalenu sme ešte stretli dvoch malých kováčov alebo baníkov. Určite trpaslíci, čižmičky, v rukách kladivá, nie viac ako meter tridsať. Dočítal som všetky zvitky a dostali sme sa na lúku pred Novým Sedalenom. Majestátne kamenné hradby hovoria o tvrdom režime. Prichádzame k bráne, Randir na ňu búcha svojou palicou. Otvoril sa priezor tak na oči

- Čo chcete?
- Prichádzame z Netisarenu. Chceme si pozrieť zvitky a knihy vašej knižnice.
- Nemôžem vás vpustiť.
- Prečo nie? Sme občania susedného mesta.
- Vojvoda Kholdus tu nie je a zakázal kohokoľvek vpustiť. Teda kým sa nevráti, môže vstúpiť len občan Nového Sedalenu.
- Čo je toto za drzosť? Inteligencia Netisarenu má čakať na Kholdusa pred bránami ako nejaký prašivý pes?! Otvor žobrák!
- Vpustím len majstra kupca, nikoho iného!

Tie oči poznám. Orpheo, ten malý zlodejíček nám nechce otvoriť. Viem že by ho stihol hrozný trest, keby porušil nezmyselné Kholdusove rozkazy. Robiť z mesta pevnosť… Keby som ráno namiesto runy vesmíru kúpil runu spoločnosti… áno, Orpheo by sa ku mne správal úctivejšie než k mešcu plnému zlaťákov. Síce, runu by som aj tak teraz nemohol použiť, silu naberie len za svitania a súmraku.

V tej chvíli som cez priezor zbadal príchod inej osoby. Celá v bielom, vysoká, s pozoruhodnou štvorzubou palicou. To je Tarsónis, biely mág. Niekoľko krát som sa s ním stretol, už U Bulldoga, v Netisarene aj U Divej švine. Po krátkom dialógu so strážcom brány ju otvoril.

- Majster Randir, čo vás k nám privádza.
- Zdravím vás. Chcel by som si s mojimi učňami pozrieť Kholdusovu knižnicu.
- Nuž dobre. Je to na moju zodpovednosť. Dávam vám hodinu.

Orpheo sa otočil a dodal
- Všetky zbrane odložte sem, zamknem ich v gildovnej hale Kupcov. Pri odchode si ich vyzdvihnete.
- Vari by ste zobrali palicu starému človeku?
ozval sa Randir. Orpheo sa zastavil, ale nakoniec sa zase rozhovoril
- Ako som povedal, zbrane odložíte sem!

Meče, štíty, palice aj dýky sa nahádzali na kopu a Orpheo zavrel bránu. Tarsónis sa opýtal aj kupca a Draugwen prečo prišli. Jednoduchá odpoveď – Ako podpora a skontrolovať stav haly a kupeckých kontraktov – stačila. Nakoniec sa opýtal aj mňa s trochu väčším záujmom, pretože letvary, zvitky alebo len učené reči nám vždy rýchlo rozviazali jazyk. Nikdy sme sa nedostali až k realizácii a obchodom kvôli zaneprázdnenosti nás oboch, ale stretnutie ma trochu potešilo. Povedal som, že idem do knižnice aj ja, vrámci bibliografickej činnosti. Zaujímali ma aj informácie o prísadách do lektvaru, ktorý som mal pripraviť, aj keď som z väčšej časti rozumel všetkému. Komunikovať so sférou o Vedení napísaného som nechcel, bolo by to teraz zbytočné plytvanie energiou.

Nasledoval som mágov. Uvedomil som si, že Orpheo ma zabudol dôkladne prehliadnuť a v batohu si nesiem Ohnivé hliny a Lietavice. Vošli sme do knižnice, bola vlastne spojená s Kholdusovou rezidenciou. Aby sme tam neboli v jeho neprítomnosti, Tarsónis nás poslal do gildovnej haly kupcov. Asi si neuvedomil, že tam sú aj naše zbrane, ale zrejme Orpheo k nám postavil dvoch strážnych. Začali sme čítať zvitky, knihy… Do haly neskôr prišiel aj zlokupec s Draugwen, pretože zakázaný mali vstup len do knižnice.

Po čase začalo pršať. Bolo počuť jemné bubnovanie na strechu drevenej haly. Občas som sa pretiahol zo strnulej polohy a poprechádzal sa halou. Stráž medzitým odišla, ani neviem kedy. Cez okno som sa pozrel von, v meste boli dvaja noví ľudia. Jeden z nich je vraj Kholdus. Mierne vyšší, šľachovitý, stredne dlhé blond vlasy, nevyzeral nijak urodzene.

Po pár minútach, keď mu strážci vylíčili našu návštevu, prišiel k hale a zamkol nás v nej. Určite ho nahnevalo, že sme knihy vybrali a odniesli si ich. O Tarsónisovom povolení zrejme nič nevedel. Čoskoro k hale pochodovala horda bojovníkov a obyvateľov mesta s fakľou v ruke.

- Chcú nás podpáliť!
zakričal niekto.
Moji spolupútnici v panike začali vyberať lektvary havrana, hmloviny a zvitky, ktoré by im mali pomôcť v úteku. Ja som kľudne sedel a pokračoval v indexovaní v domnienke, že žiadny múdry panovník si predsa nespáli knihy, či knižnicu. Jeden z učňov majstra Randira ma požiadal o lektvar, avšak ostával mi už len jeden, musí si pomôcť sám.

Na moje počudovanie, banda naozaj prišla k hale a snažila sa ju podpáliť. Druhovia rozbili nejaké okná, vypili lektvary a odleteli, či odhmlili sa von. Niektorí sa zneviditelnili. Navlhnutá strecha začala trochu horieť. V kľude som sa postavil a sledoval útek mojej družiny. Obrancovia mesta sa márne snažili zasiahnuť tých pár havranov v hmle ktorá ich obklopovala. Vstupná brána do mesta sa trochu pootvorila. Určite tadiaľ ušli tí neviditeľní.

Banda na námestí kričala niečo ako
- Ritieri Jedi!
Nikdy som tento zaujímavý titul nepočul. Ale snáď budem mať šťastie v nejakej inej knižnici a možno v knihách o Univerze.

Plameň na streche knižnice zhasol. Na jednom mieste sa spustil jemný pramienok dažďovej vody. Sadol som si opäť ku knihám. Dym v hale mi vôbec neprekážal, som zvyknutý na kadejaké pokusy.

Za krátky čas som v meste opäť počul rozruch. Tentoraz som z konca haly videl, ako moji rozhnevaní druhovia, najmä mágovia, vážne narušili statiku hradieb. V jednom mieste sa možno aj dalo vniknúť dnu, ale všetci sa ihneď stiahli. O chvíľu už prišiel v skutku zručný robotník, pretože oprava poškodených hradieb mu trvala len pár minút. Opäť som sa ponoril do čítania…

Na moje počudovanie, asi o hodinu sa pred bránami mesta znovu zhromaždila moja družinka, tento raz aj s orkami z geta. Pred bránu doniesli drevo a zapálili ho runovou mágiou, lejak bol totiž už dosť výdatný. Na ich bránu však oheň nemal účinok. Mithrill, či čo to bolo. Nevšimli si v zbrklosti. Brána sa otvorila, sedalenská garda rozkopala drevo a pustila sa do narušiteľov. V značnej presile ich rozprášili, niekoľko orkov pravdepodobne aj padlo.

Hmm, otvorená nenávisť. Tieto výpady sú už vážnym diplomatickým problémom. Stupňovanie vzájomnej nevraživosti prerastie v otvorenú vojnu. Možno by sa mohol využiť moment prekvapenia alebo situácia v oslabenom a vyľudnenom meste pre príchod skutočného panovníka, Arisemala. Kholdus už tuší, že Netisaren stavia katapult a balistu, zvedi. A zvesti sa šíria neuveriteľne rýchlo. Toto tiež prilieva olej do napätej situácie medzi mestami. Každopádne, moje, naše výhody sa s časom zväčšujú. Dnes je ten správny deň. Moc je na dosah ruky…

Znovu som si sadol ku knihám. Bolo mi čudné, že ma v meste stále tolerujú, ale asi si myslia, že som tiež utiekol a nevideli ma v okne. Aspoň že im nechýbajú knihy. Onedlho prišiel Tarsónis. Odomkol halu a pýtal sa čo sa stalo. Ďalej sme pokračovali v obľúbených debatách a počúvali bubnovanie dažďa. Tarsónis je biely mág, o tom niet pochýb. Pozitívna energia z neho srší všetkými smermi. Ešte dobre, že je tak slepý. Temnota, ktorá tečie zo mňa, je pred ním dobre ukrytá.

Keď dážď trochu utíchol, bolo to dobrých pár hodín neskôr, vyšiel som von. Hehe, kompletná bibliografia je na svete. Zopár ľudí, ktorí boli v Novom Sedalene o mňa nejavili najmenší záujem. Väčšina bojovníkov ešte prenasledovala posledný pokus mojich druhov napadnúť mesto. V kľude som teda odišiel.

Neďaleko od mesta vidím baňu. Prišiel som k nej, podľa prachu usudzujem, že je kamenná. Kameňa je u nás nedostatok, vošiel som do nej a vybral odtiaľ jednu tehlu. Vonka som znovu počul rozruch. Tentoraz nechránený múrmi som sa radšej skrčil za najbližší strom. Modrá vrecovina veľmi dobre nesplýva s prostredím, ktokoľvek ma môže zbadať. S rukou na lektvare počúvam hurónsky rev prichádzajúcich bojovníkov. Odišiel som v pravý čas. Ich výprava bola asi úspešná. Ešte dobre, že som sa vybral druhou cestou, nie cez kopec. Zahľadení do seba si ma vôbec nevšimli a pokračoval som v ceste, ktorou som doposiaľ nikdy nešiel. Predomnou som počul malú družinku, možno len jedného človeka. Chvíľu som ho stopoval, ale stratil sa mi.

Narazil som na živý prameň. Snažil som sa nabrať vodu, ale bola kalná. Nápis na studni mi jasne povedal, že je zbytočné ju brať. Počul som zapraskanie za sebou. V diaľke sa krčil novosedalenský bojovník. O chvíľu sa osmelil a prešiel okolo mňa. Vymenili sme si len pár slov o studni, zrejme má namierené do hostinca.

Opäť sa rozpršalo. Kráčam po chodníku, sledujem stopy. Modrá farba môjho oblečenia je symbolom vody, tento živel mám zo všetkých.. ako to povedať.. najradšej. Aj plášť, ktorý mi ušila sestra je modrý. A lambda, v mojom znaku, rodový symbol. Rod, ktorý založím ja. Dostal som sa až na čistinku, podobnú ako v ruinách. Jemné listy trávy vyrastajú spomedzi machu. Prší naňho. Zdvihnem svoj pohľad na zatiahnuté nebo. Kvapka, ktorá padá z neho sa spomalí. A ja ju môžem sledovať tak dobre ako list vznášajúci sa vo vetre… jej jemné tvary. Čistotu, ktorú som stratil. Priehľadnosť jej úmyslov, dopadnúť na zem a rozbiť sa o ňu. Dopadnúť na list, zašumieť ako spomienka vo večnosti času. Dopadnúť na moju tvár, osviežiť ma. Dopadnúť na moju dlaň a fascinovať ma. Byť stvorený v nebi. Potom letieť a pozerať sa na zem. A nakoniec dať život. Je… štastie stáť v daždi, dokázať sa pozrieť kvapkám do tváre a nechať rozprestrené ruky. Dlaňami nahor, smerom k nebu.

Vykročiť, znamená prerušiť ten okamih večnosti, v ktorom som tak rád uväznený. Preto mu dám ešte čas. Neponáhľam sa do temnoty, kam smerujú moje kroky. Ktoré prenasledujú tiene prítomnosti, minulosti aj budúcnosti. Dúfam, že ten okamih slobody neodíde, tak ako zvyšky mojej ľudskosti. A objaví sa ešte. A ja budem môcť cítiť, aspoň na ten krátky čas, radosť. A lásku a život…

Odvrátiť tvár, znamená opustiť. A musím spraviť ďalší krok a čeliť osudu. A mnohokrát už nikdy nechcem.

Sklopiť ruky, znamená vzdať sa … A teraz musím.

Kvapka, ktorú som prenasledoval očami sa rozbehla. Spadla na moje líce. Viem, že steká až k brade, tak ako to robia slzy. No pohľad mám stále upretý na nebesá. Prosil som ešte o jednu takú. Ale nedočkal som sa. Všetky ostatné boli sladké.

Stratil som sa z čistinky. V hostinci stretávam niekoľko známych. Po malom občerstvení som pokračoval ďalej, do Netisarenu to už nebolo ďaleko. Pred hradbami ma zaskočila salva z katapultu. Už je hotový. Výborne! Za bránou som si poobzeral celé sofistikované zariadenie. Bol som oboznámený s dvomi základými módmi streľby. Kobercová strela – 5 projektilov vo vymršťovacom systéme, široký rozptyl, masová deštrukcia. Rýchly mód – len 1 projektyl a rýchle odpaľovanie, presnejšie zameranie cieľa, drtivý účinok, kadencia až 2 strely vo vzduchu kým tretia dopadá na cieľ.

Katapultom bol ohúrený aj samotný princ natoľko, že sa postavil do pozície odpaľovača a skúšal obsluhovať katapult. Šlo mu to výborne, aj ako plničovi projektilov. Z testov, ktoré sa vykonali, bola presnosť streľby určená na 20 centimetrov pri metrovom skúšobnom terči. Dostrel – asi 15 metrov. Horizontálny palebný uhol až 30 stupňov v priemere. Onedlho sa vyvinuli modifikované horiace projektily. Praktické nasadenie v boji by však vyžadovalo aj modifikáciu projektilového zásobníku pre vyššie teploty než na pôvodne navrhnuté. Architekt stavajúci tento katapult si zaslúži moju poklonu.
Projekt Balista, zrejme pod záštitou toho istého architekta, bol už menej úspešný. Dostrel do 5 metrov, väčšie nároky na obsluhu, nižšia kadencia avšak omnoho mobilnejší než statický katapult. Pri vhodných podmienkach si myslím, že princ by po správe o napadnutí Netisarenskej inteligencie čoskoro vytiahol do boja. Nedostatky bojovej triedy by sme vyvažovali technológiou, ostatné parametre sú na našej strane.

Keď sa princ na chvíľu uvoľnil od katapultu, trochu stranou som podal správu o stave v Novom Sedalene. Okrem iného som mu oznámil, že mám plány na výrobu vzducholode, čo ho nesmierne potešilo. Isto by to bola výzva pre schopného architekta, avšak v tomto nepriaznivom počasí nebolo možné takýto rozsiahly projekt začať uskutočňovať. Myslím, že po tom čo sa Kholdus od zvedov dozvedel o netisarenskom katapulte, určite začal rozmýšľať nad technológiou, ktorou by katapult bezpečne zničil. Vzducholoď by mu to možno umožnila. Zámienku na napadnutie Netisarenu mal. Dokonca dve – výpady čiernych mágov a pokus o atentát skupinou orkov a ďalšími netisarneskými…

Po rozhovore s princom som zaliezol do dielne… Hm, mágovia, chceli hromotĺka, škoda toho incidentu. Snáď vyhľadali goblina.

Prázdne mesto, obyvatelia zalezení v príbytkoch a dážď klepotajúci na strechu… Najlepší čas dopísať denník a pozrieť sa bližšie na tie ingrediencie do lektvaru…

———————————————————————————
PRÍLOHY DENNÍKA A POZNÁMKY:
- dôležité recepty, mapy, schémy a postupy mám zaznamenané v knihe receptov
- Škrivánkov slovník – namiesto čísel doplň interpunkciu

NETISARENSKÝ INDEX
(väčšina listín je preklad starých originálov z iných knižníc)
- Elixír ľudskosti
- Výroba komunikačného kameňa (telepatická komunikácia)
- Sanguinova prednáška o životných funkciách (1. časť)
- Listina o papľuhovi Fixtovi, tvorcovi rodu Bababti a poznámky inkvizície o možnosti jeho eliminácie
- Principium
- Vytvorenie Čiernobritu a boj trpaslíkov s čiernym ritierom
- 1. časť receptu na výrobu kameňa mudrcov

NOVOSEDALENSKÝ INDEX
- Záznam o vampirizme a kameni mudrcov – Nemrteľnosť nositeľa a bohatstvo, premena kovu na zlato (podľa záznamu ide o fantasmagóriu)
- Rituál na vytvorenie očarovania Hromotĺk (kompletná verzia od Dariusa)
- Útržok z boja Orkov a Drowov
- Záznam o sťahovaní trpaslíkov z dolov na sever
- Ďalšie 2 záznamy o trpaslíkoch a ich spolunažívaní s obyvateľmi lesov, svätyňa
- Opis oblasti z dávnych čias (svätyňa, bane, trpasličia pec, magické polia a veža)
- Frughova kométa – 5 dní po Mrazivom cykle prelietava ponad Univerzitu
- Pojednanie o orčích zvyklostiach a sviatkoch – Vydavateľstvo Gnóm a syn, (artefakt kamennej sekery)
- Plán návrhu vzducholode (technik / alchymista)
- List nájdený v temnej veži – nepreložený, (preložený v knihe receptov podľa škrivánkovho prekladového slovníka, IČM-Ravas Sack)
- Štúdia na tému čierni rytieri a ich využívanie mocnosťami pekiel (jazdec temnôt) – Arisemal
- Nepreložený neoznačený list (preložený v knihe receptov podľa škrivánkovho prekladového slovníka, 2. časť poznámok zo Sanguinovej prednášky o životných funkciách, dokončenie pojednania o tvorbe bytosti)
- Dokument “O usporiadaní Zeme sedalenskej” (prológ)

1. vydanie
8.9.330
(c) Frenky

Zdieľať na Facebook