Brotherhood of Steel & Sorcery

Sme radi, že Vás môžeme privítať na stránke našej organizátorskej skupiny Brotherhood of Steel & Sorcery (BOSS).

Stránka je koncipovaná tak, aby ste čo najjednoduchšie našli informácie k projektom, ktoré organizujeme my, alebo naši priatelia. Budú tu zverejnené množstvá fotografií a materiálov približujúcich Vám atmosféru LARPov lepšie, než akékoľvek slová.

Podstatne sa zjednodušuje hráčska participácia na tvorbe – pre publikovanie reportov, série fotografií, alebo článku vám stačí obyčajná registrácia! Podporujeme samostatnú tvorbu všemožnými prostriedkami a preto najlepšie hodnotení autori budú mať prístup na niektorú z našich akcií zdarma.

Ešte raz ďakujeme za návštevu nášho virtuálneho hradu a dúfame, že sa stane našim / vaším spoločným domovom…

Príjemné čítanie :-)

BOSS

Zdieľať na Facebook

Naša výprava vystúpila na železničnej stanici v Považskej Bystrici a vybrala sa hľadať gymnázium na Školskej 8. Po chvíli ho aj našla a nebolo to vďaka bielym značkám na chodníku – z nich sme si všimli len posledné dve. Vošli sme do školy. Boli sme síce na správnom mieste, ale v nesprávnom čase. Vraj sme prišli priskoro. Najprv nás nechceli pustiť, ale po desiatich minútach státia na chodníku sa nad nami orgovia zľutovali a pustili nás do telocvične, kde časť našej skupinky hneď začala hrať magic. Prerušení boli až príchodom organizátorov, ktorí nás (aj keď sme boli v neveľkom počte) chceli privítať.
Prvou časťou programu boli workshopy, ktoré sa hrali v triedach. Mala nasledovať obedňajšia prestávka, ktorú sme skoro v zápale hry odignorovali, ale keď nám došli témy na workshopy, nemali sme na výber.
Po polovici obedňajšej prestávky som objavila Pivnicu, čo je taká skvelá školská čajovňa v pivnici. Chvíľu som posedela pri takých týpkoch, ktorým mená som si nezapamätala a potom som sa vybrala sledovať Yoshiho, Veroniku a Whita, ktorý zase hrali magic.
Po obede sme sa zase stretli v telocvični. Mohli sme si vybrať z piatich (alebo šiestich?) hier. Nemusela som dlho rozmýšľať: chcela som skúsiť jeep formu. Hra sa volala „Cez mŕtvoly“ v réžii Androsa a Duliho. Ešte chvíľu som musela ukecávať koho prišlo, ale nakoniec sa našlo osem dobrovoľníkov vrátane mňa. V triede, kde sa neskôr hralo nám Andros vysvetlil, čo to ten jeep vlastne je. Rozdelili sme sa do dvoch tried po štyroch. Príprava hry nám trvala hodinu a samotné hranie tiež, aj keď ja si myslím, že sa musela stať nejaká časopriestorová chyba a že to bolo menej. Asi budem mať rada jeep a keď budem mať možnosť najbližšie si nejaký zahrať, asi si zahrám. Spolu s druhou skupinkou sme si sadli a trochu rozobrali hru.
Poslednou časťou programu bol metlobal. Opäť som skončila na poste triafačky a opäť to nebola žiadna sláva, ani ten jeden gól ako naposledy som nedala. No aspoň som si zabehala. Z troch zápasov som odohrala dva, ale už mi stačilo, namiesto tretieho som radšej šla do čajovne a dala si čajík.

Zdieľať na Facebook

Bližšie neurčený dátum, piatok

Semper Fidelis. Tak som sa tam dostal. Výber spomedzi všetkých adeptov bola ta najtvrdšia skúška, akej sa mi doteraz dostalo. K tomu, ako výber prebiehal sa nemôžem zdôveriť ani len denníku, je to tajomstvo a nechcel by som si kariéru skaziť hneď spočiatku.
Po Veľkom mori sa plavíme už päť dní, kapitán pri raňajkách potvrdil, že dorazíme podľa plánu na ďalší deň. Teda za predpokladu, že sa cez nás neprevalí tá búrka, ktorú údajne vidieť nad druhou prístupovou cestou k Anatolu.
Na lodi sa okrem mňa nachádzajú ešte traja kadeti, veľa som zatiaľ s nimi veľa nenarozprával. Jediné, čo o nich viem sú ich mená – Evelin, Fyrgon a Zarpen.

Bližšie neurčený dátum, sobota

Dnes sme dorazili do výcvikového tábora. Nasledovalo rozdelenie do ubikácií (zdieľam spoločnú ubikáciu s desiatnikom Lobotzským, strašne nepríjemný a mrzutý chlap) a prvý nástup. Na tom sme zistili, že ešte nie sme kompletní, druhá várka kadetov zatiaľ nedorazila.
Nasledovala poradová príprava, kde sme zistili, že naše zažité predstavy o oslovovaní v armáde sú len mýtom. Pán poručík sa tváril veľmi nevrlo potom, ako sme spolu s kadetom Zarpenom na jeho otázky občas odpovedali: “Áno, pane” a “Nie, pane”.
Nasledovalo zadelenie k poškodeným hradbám, ktoré sme mali dať do funkčného stavu. Dozerať na nás dozeral kaprál Finwe, ktorý taktiež organizoval našu činnosť.
Počas práce sme počuli akýsi buchot a vyspevovanie, ktoré sa blížilo k táboru. Ako sme o niečo zistili, boli to zvyšní kadeti – Vera, Larsen a Hugo. Okamžite boli nahnaní do práce pomáhať nám. spoločnými silami sme dokončili práce na hradbách veľmi rýchlo a nasledoval prvý spoločný nástup.
Počas nástupu boli novopríchodzí vyhubovaní za neskorý príchod, boli nám skontrolované ubikácie, a zistili sme, že sa staví na inšpekciu dokonca legendami opradený kapitán Samurai.
Momentálne máme trochu času na odstránenie vytknutých nedostatkov na ubikáciách, takže som narýchlo naškrabal týchto pár riadkov a idem rýchle upratať ubikáciu, keďže kapitán tu bude každú chvíľu.

Bližšie neurčený dátum, nedeľa

Achjaj, aký trapas sa mi podarilo včera vyrobiť! A priamo pred kapitánom. Zase som neudržal som svoj jazyk a dodal za odpoveď “Pane”. Načo mi kapitán povedal: “Kebyže chcem, aby ste ma oslovovali /Pane/, najmem si Vás ako majordóma a budem vám hovoriť Albert!” To snáď nie je možné.
Po nástupe a vyhlásenia bojovej pohotovosti nasledovala ďalšia kontrola ubikácií, tentokrát kapitánom. Vzápätí nás kaprál Finwe zobral mimo tábor na kondičný beh. Keď po určitej dobe zistil, že naše fyzické schopnosti sa navzájom líšia, dostali sme s kadetom Fyrgonom za úlohu zobrať slabších kadetov na ruky a niesť ich. Keď si už dostatočne oddýchli, spustili sme ich na zem a posledný kus do tábora sme zase klusali.
Následne sme vyfasovali olovrant a začala teoretická príprava – pohyb otvoreným priestranstvom v skupine. Boli nám vysvetlené signály, aké rozostupy dodržiavať a následne sme vyrazili na praktický tréning na priľahlé lúky. Potom sme vošli do lesa, povedali si niečo o vytvorení tábora v nepriateľskom území a nasledovala krátka skúška našich novonadobudnutých zručností.
Kapitán s poručíkom zmizli v lese a my sme ich po chvíľke, ktorú sme im dali na náskok, mali nájsť tak, aby sme vytvorili pri tom čo najmenej hluku. Podarilo sa nám ich nájsť oboch, načo sme zahájili presun lesom s cieľom nájsť vhodné miesto na vytvorenie tábora.
Po zhruba polhodine, počas ktorej sme boli poučený o meraní vzdialeností, sa kadetovi Larsenovi podarilo nájsť vhodnú čistinku na založenie výzvedného tábora. Boli rozdelené úlohy medzi kadetov a začali sme pracovať na výstavbe tábora. Kým nás Hugo a Zarpen strážili, tak Vera vykopala ohniskovú dieru, Fyrgon latrínu, Larsen začal zostrojovať prístrešky a Evelin a ja sme sa pustili do čistenia cestičiek. Po dokončení provizórneho tábora sme dostali rozkaz ho zrušiť, stopy zahladiť a vrátiť sa do výcvikového tábora.

Nasledovala večera, nejaký pre mňa osobne dosť nechutný strukovinový gebzes, ale zaťal som zuby, zatvoril oči a zjedol ho. Po večeri, počas ktorej sa stihlo zošeriť sa, sme zase vyrazili nacvičovať pohyb v skupine v týchto nových svetelných podmienkach. Kým sme sa po lúke dostali do lesa, bola už úplná tma. V lese sme dostali inštruktáž ohľadom tichého pohybu, ktorý sme si hneď nato aj prakticky vyskúšali. Jeden by neveril, že dostať sa cez dvadsaťpäť metrov územia môže trvať dobrú polhodinu. Keď sme boli poručíkom a kapitánom zhodnotení, vyrazili sme rýchlym krokom naspäť do tábora, keďže usúdili, že máme dosť. V ňom sme dostali ešte 10 minút na vyčistenie topánok a umytie sa a bola vyhlásená večierka.
V noci o druhej sa táborom ozval poplach. Do tábora sa podarilo dostať akýmsi zlodejom a ukradnúť časť táborových potravín. Dostali sme informácie ohľadom smeru, ktorým sa zlodeji vybrali, všetci siedmi kadeti sme sa rýchlo zamaskovali a po krátkej porade sme vyrazili. V lese, po asi hodine od vyrazenia z tábora, sme sa rozdelili na tri skupiny, aby sme zlodejov rýchlejšie našli. Skupinu I tvorila Vera, Hugo a Larsen, druhú skupinu Fyrgon a Zarpen a v tretej bola Evelin a ja.
Nasledoval tichý pohyb v lese, pri ktorom sme náhodne naďabovali na zvyšné dve jednotky, no po zlodejoch akoby sa zem zľahla. O piatej ráno sme s Evelin usúdili, že počas úplného svetla by sa nám pri našich schopnostiach pravdepodobne už nepodarilo nepozorovane sa dostať k tým zlodejom, aj keby že ich nájdeme a tak sme sa rozhodli odobrať sa k stretávaciemu miestu, kde sme chceli počkať na zvyšných kadetov. Keďže Evelin vyzerala, že sa na nohách drží už len silou vôle, poslal som ju do tábora, aby zistila, či tam náhodou niekto z ostatných kadetov nie je a v prípade že nie, nech si ľahne a trochu si pospí. Ja som ostal čakať na zvyšok, ak by náhodou ešte boli v lese, aby potom nečakali oni na nás, kým by sme my boli v tábore. Po asi štvrť hodine dorazili ostatní kadeti, pričom sa im podarilo získať späť zásoby potravín.

Nasledoval presun do tábora, odovzdanie potravy desiatnikovi Lobotzskému a odmaskovanie sa. Keďže medzitým čas poskočil už na štvrť po šiestej, boli sme poručíkom Azuom nahnaní na ubikácie, že sme odviedli dobrý výkon a vďaka tomu sa nám budíček posunie z plánovanej pol siedmej na deviatu hodinu. Kadeti sa rozišli na ubikácie a zaľahli.
O štvrť pred ôsmou začal táborom pobehovať desiatnik Lobotzsky a budiť všetkých kadetov. Nasledoval ranný nástup a už sme s kaprálom vybiehali z tábora na rozcvičku. Nasledoval klus, doprevádzaný rýchlymi zaľahnutiami a klikami. Po návrate nasledoval nástup, kde sme ešte raz boli pochválený za nájdenie zlodejov a prinesenie potravín naspäť. Po raňajkách, ktoré mi osobne podstatne viac chutili (ovsená kaša), sme dostali rozchod a tak som sa rozhodol napísať tento zápis.

Práve sa ozval poplach…

Zdieľať na Facebook

Zdieľať na Facebook