Všetko to začalo tým pohrebom, tej de Rienne, pred pár dňami. A vlastne nie, všetko to začalo mojím narodením. Keď si to tak človek vezme, tak všetci začínajú zomierať už pri svojom narodení. To je dosť kruté, ak teda náhodou nie ste nesmrteľný, čo vraj nie je príliš pravdepodobné. A tak aj ja, už od mlada ma vyučovali na túto prácu-poctu, na toho tajomníka, kvôli ktorej som nakoniec zomrel. Fotrík bol tiež tajomník, tak chcel mať zo svojho synáčika – akože mňa – svojho dobrého nástupcu. Nie nadarmo si le Botiller, hovorieval mi. Tiež si asi neuvedomoval, že tým svojmu synáčikovi – akože mne – kope hrob.
A tak ma teda učili, niekedy až mučili, celé roky, celých 27 rokov, vieš si to predstaviť? A to všetko len kvôli tomu, aby som bol výsostne lojálnym, diskrétnym a tak všeobecne, tak ako sa na dobrého tajomníka patrí. Ale ja som mal byť ten najlepší z najlepších, veď som le Botiller. Veď som le Botiller… A v tých 27-ich ma teda konečne uviedli. Ono, vlastne neviem, či konečne, lebo akonáhle, som už bol tým oficiálnym tajomníkom, heroldom a tak, vtedy začali všetky trable. Človek by neveril, koľko toho môže jeden tajomník pokašľať. A hlavne keď má za svojho pána baróna de Amica. Roche Amigo de Amico, tak sa volal. Keď sa na to tak spätne pozriem, tak ten de Amico bol dokonca aj pekný bastard. A všetci to o ňom vedeli, že podvádza a tak, a predsa sa s ním jednali. Vážne, neveril by si. Veď som to potom nakoniec aj poznal na vlastnej koži…
No a takémuto týpkovi som ti bol ja tajomník, pravá ruka a neviem čo ešte. Najprv to bolo dosť o hubu, no človek si zvykne. Celkovo, okolo de Amica sa točilo nemálo vecí, síce to bol sviňa, ale akokoľvek bol stále šľachtic, a to v takej paži ako Eulevia znamená niečo úplne iné ako niekde v Grinburgu či kde. Napríklad to Bratstvo, neviem presne, čo ti to malo znamenať, no stále mali tie svoje tajné schôdze. Akože de Amico, Narcotico z toho baru a tá divadelníčka s takým divným menom, ktoré si nikdy neviem zapamätať. Prisámslnku, tie tajné schôdze človeka vedeli dopáliť. Hlavne ak je vrchným tajomníkom a pri takýchto kľúčových záležitostiach ho proste odignorujú. Alebo tiež aj tie neústale dohadovačky medzi barónmi, teda až na toho barón-upíra Tradusa – ono, ja osobne neviem, či je upír, ale všetci to o ňom hovoria, tak to asi bude pravda –, s tým sa de Amico bavil možno tak raz. Proste hrajú sa na veľkých pánov a pri tom stačí trošku vedieť s tými dlhopismi a veľkým pánom môže byť úplne, ale úplne každý. A to ani nekecám.
S tými dlhopismi som si tiež užil zábavy, to ti teda poviem takto na rovinu. Totiž, neviem, či vieš ako to funguje, no v skratke a po lopate zaplatíš dajme tomu 12 medených za taký jeden papier a potom pôjdeš s tým papierom za tým, koho meno je tam napísané, a vypýtaš si od neho 24 medených. Takto presne som to urobil ja. Mal som tam napísaného nejakého Vincenta Vína, taký chlapík z chrámu. Ibaže keď už som si kúpil ten dlhopis, tak už v tom chráme nebol. Vraj odišiel do lesa. No podľa mňa sa šiel obesiť kvôli tomu, že nemal dosť peňazí. To ma teda dostalo. Ak nejakých ľudí neznášam, tak sú to takí, čo sa obesia kvôli tomu, že nemajú 24 meďákov na vyplatenie dlhu.
Čiže takto. Ale aj tak som bol s de Amicom iba krátko, keďže svoj barónsky titul dostal len za víťazstvo v nejakej riťolezeckej súťaži – aspoň teda myslím, nikdy som sa o tom viac nedozvedel. Vskutku, a to som mal byť tým najdôveryhodnejším služobníkom. Zdôrazňujem, mal byť. Pretože v ten deň toho pohrebu, čo som už spomínal, práve v ten deň, čo bola vtedy i tá svadba tých hostinských a tak, tak akurát v ten deň sme stretli toho Karola. Veď vezmi si, Karol Amazonson, to je mi meno. Už len kvôli tomu menu by som naňho nahnal abatišu s celým tým jej Rádom a ich inkvizičnými technikami a proste všetkým. A práve tento Karol padol tomu môjmu barónovi do oka. Pche, keby mu padol aspoň naozaj, tak nič nepoviem, ale on mu padol len tak akože. Čo ma tiež dokáže vytočiť je, keď sa vecí dejú akože. Človek má v tom potom pekelný zmätok, pána, to teda má. Si predstav, že ti niekto akože zaplatí dane, no kde by sme boli…
K čomu som sa chcel dostať je, že postupom času sa ti ten de Amico, ktorému som mal byť vrchným tajomníkom, začal zdôverovať viac tomu Karolovi, vlastne úplne neznámemu človeku, ako mne, svojej úplne oficiálnej, roky učenej, ako sa hovorí, pravej ruke! No na slučku, nemyslíš? Tak samozrejme, že ma to rozhodilo. Celý deň vyberám dane, hľadám kľučky v zákonoch a neviem čo ešte a oni si tam potom začnú kuť pikle akoby nič.
A k tomu ešte tá vec s tým súdom okolo divadelníkov. Prisámslnku, nikdy nestoj pred bránami šľachtickej štvrte, keď sa tam vedie nejaký blbý súd s abatišou a všetkými. To najskôr riešia nejakého bosoráka a ak sa ti pošťastí a nájdu ťa tam len tak postávať, tak ti toho bosoráka prišijú na krk, len aby sa nechumelilo. A keďže som asi najsamväčší šťastlivec pod Slnkom, tak presne toto sa stalo práve mne. Ako hovorím, z ničoho nič, vyšiel zástupca Správcu Martinus s nejakým tým svojím úradníčkom a tým bláznom a pýta sa ma: „Mladý pán, čo tu robíte?“
Ja mu na to: „Čakám na vstup do šľachtickej štvrte, kým sa skončí súdny proces.“
Potom sa mi zazdalo, že sa mu až zablyslo v očiach alebo čo, a povedal: „Týmto vás poverujem osobným strážením tohoto pána na dobu 24-och hodín alebo eventuálne viac. Je to príslušnými autoritami uznaný blázon, preto si na neho dávajte pozor.“ No nehovorím, proste báječné!
„Prosím, vážený pane, musíte ale brať do úvahy, že ja som vrchný tajomník pána baróna de Amica, preto som–“
„Vy sa snažíte odporovať vôli Slnka?“ To mi skočil do reči ten jeho úrádníček. Tá ulísná krysa! V tom momente som ho tak nenávidel, okamžite by som ho bol zabil!
„Ale vôbec nie, len musíte pochopiť, že–“
„V tom prípade sa, prosím, odoberte a už sa ďalej nerúhajte.“ Skoro som umrel. Fakticky by som ho v tej chvíli rozsekal. A pri tom všetkom sa chtiac či nechtiac musel podvoliť. Ale to sú tie ich spôsoby. Buď ťa upália za slnkoruháčstvo či čokoľvek, alebo budeš tancovať, ako oni pískajú. Cipána, ako ja len nerád tancujem.
Tak sme potom šli dole do divadla, aj s tým bosorákom, ktorý bol ale vlastne len uzákonený cvok, preto som ho mal teda strážiť. Nazval som si ho Imperial – v skutočnosti sa volal Impresário, no na to som si skoro nikdy nevedel spomenúť, a tiež som mal veľmi náladu byť vtipný. Neviem, čo mi to napadlo, možno som sa tešil na ten výraz môjho pána baróna, keď to zistí. V každom prípade, keď sme zišli dolu do toho divadla, tak som bol tak neuveriteľne ospalý, tak som nebol ešte asi nikdy v živote, že som si musel priamo tam na mieste pospať. A to sa ani nezvečerievalo ani nič. To už vtedy som tak pomaly zomieral. A keď som sa potom zobudil, tak som sa cítil trochu divne a tiež tam tí divadelníci nacvičovali tú svoju hru Vy Jágra. Ten názov ma položil. A našťastie tam bol aj Imperial, najprv som sa zľakol, že utiekol, no nič také. Bol to férový chlap. Fakt. Tiež sa ma potom spýtal, či by som si v tej ich hre nechcel zahrať jednu z hlavných postáv, tak som súhlasil.
Večer sa dostavil i de Amico spolu s tým Karolom. Nebol práve nadšený z mojej novej úlohy pre dobro spoločnosti. Tým myslím to stráženie. Keď tak na to spomínam, docela som si tú jeho rozhorčenosť a tak užíval. Potom nasledovalo moje prvé vystupenie v živote. Páni, ja som ti skoro vôbec necítil stres alebo niečo. Proste som bol v pohode, možno aj kvôli tomu, že tam dokopy bolo asi tak dva a pol človeka. Keď si to tak človek vezme, tak nejakí tí divadelníci nie sú príliš ziskoví. Oni sú tak vcelku chudáci.
Všetko by šľapalo ako po masle a bolo v úplnom poriadku, len keby som nerobil sprostosti. Alebo sa nepokúsil okúsiť život i z tej druhej strany. Moja stará mama vždy hovorievala, že život je ako koláč. Čerstvo upečený je úplne výborný, vtedy z neho treba ukusnúť čo najviac. Potom neskôr bude i oveľa horšie chutiť a zároveň sa nám nebude chcieť toľko jesť, lebo nebudeme ani vládať, ani nič. A práve v tú noc, po tom, ako som odohral to divadlo, moju prvú rolu, celkom bravúrne zahranú, som si na toto spomenul. Dostal som takú neuveriteľnú chuť sa do toho koláča zahryznúť, až sa jej ani nedalo odolať. A ani som teda neodolal. Ani keby som sa o to pokúšal, by som neodolal. Proste som nemohol.
Tak som si teda dal medoviny, čo je špecialita oblasti Eulevie, a k tomu trochu juázy, čo je vlastne tiež špecialita Eulevie. Pána, neveril by si, že za taký krátky okamih sa môže jeden úplne prestať kontrolovať. A čo bolo najhoršie, že v tomto stave a o tomto čase som si spomenul na to (alebo mi to niekto pripomenul?), že ešte treba odovzdať dane. To ti bol – ako tiež moj stará mam vravievala – kolosálny prúser. A tak som sa teda vyterigal z toho prekliateho baru, aby som odovzdal tie blbé dane. Ale Správcu nikde. Ani toho jeho zástupcu. Pri Slnku, ja som ti vôbec nebol schopný nič rozumne urobiť. Tak som sa vybral do chrámu. Áno, presne tam, kde je to plné šaškov vrieskajúcich „Nech Slnko sprevádza tvoje kroky“ pri každej príležitosti. Ak nejaký pozdrav nenávidím, tak je to „Nech Slnko sprevádza tvoje kroky“. A najhoršie je, keď ti to zaželá nejaký vyziabanec, čo býva celý čas v tých podzemných kobkách pod chrámom, zatiaľčo ty musíš vyberať hlúpe dane pri tom najväčšom slnku. Ale vtedy mi to bolo jedno. Konieckoncov, možno ten Martinus bol práve tam. On bol totiž desne nábožný. Všetci v Eulevii boli desne nábožní. Vážne.
Nebol tam. Ale hneď, ako som prišiel do toho chrámu, som urobil taký humbug, až ma odtiaľ chceli nasílím vykázať. Čo si pamätám, tak snáď vždy, keď som mal v sebe trošku juázy alebo niečoho, ma chceli vykopnúť. Pri ich sakramentskom Slnku, tí mnísi tam ale boli prívetiví, jakživ som takých pohostinných ľudí nevidel. Ale aspoňže som si spomenul pozrieť sa do tých zákonníkov, kde sa píše, že z chrámu sa násilím nevyháňa a že všetci boli takí priblblí, že si neuvedomili, že tam nebol nikto, kto by ich udal, čiže by ten zákon mohli spokojne porušiť. Vlastne by som tam aj mohol prespať a tak, keby som chcel. Ale vtom sa zobudil až sám veľkňaz a keď som ho uvidel dostal som nesmiernu túžbu sa vyspovedať – občas mi napadnú fakt inteligentné veci. No a veď som sa aj potom vyspovedal. Len to ti vtedy vo mne asi zahrkala tá medovina alebo čo, že si vôbec nepamätám, čo som tam na spovedi hovoril. Ale veď to je jedno, keď už spoveď, tak riadna. Či?
Po spovedi som sa teda vybral späť do baru pri divadle, aby som svojmu drahému pánovi barónovi povedal, že i za použitia všetkých mojich nadpriemerných schopností sa mi nepodarilo odovzdať dane. Bol z toho veľmi potešený – to ma úplne zabilo. Asi bol takisto mimo ako ja, ak nie viac. A potom to prišlo, ti pána. Jedna z vecí, ktorá viedla k tomu, že sa tu s tebou teraz rozprávam sediac na tejto sprostej lavičke v údajnom onom svete. Zjavil sa tam ten vysoký temňásek s klobúkom na hlave. Aby som to povedal bez vykrúcania, keďže teraz sa už dúfam nemám čoho obávať, podľa mňa by bol svet bez vysokých temňáskov s klobúkmi na hlavách oveľa krajší. Lebo by sa spití tajomníci barónov de Amico nedostávali do šlamastík ako ja, keď som mu odpovedal na kopu divných otázok a keď som nakoniec súhlasil s tým, že odpravím veliteľa rozviedky, nejakého Azua – a to som pri tom o nikom takom nikdy predtým nepočul. Potom mi tiež dal za pár hrstí meďákov a povedal, že druhú polovicu dostanem na ďalšiu noc, keď už to bude vybavené. Do Slnka, keby som bol v tej chvíli vedel, čo sa deje, a mal by som zbraň a k tomu asi dvadsať ľudí v zálohe, tak by som sa naňho seriózne vrhol a okradol ho, keďže on mal tých meďákov plnú-– aspoň myslím, že to bola nejaká taštička či mešec či čo. Ale ja som to neurobil, ja som ho neprepadol a neozbíjal. Veď vieš, nie som sviňa. A k tomu som bol čerstvo vyspovedaný.
Na druhý deň som si popri bežnom výbere daní trošku pokecal s Dobroslovam Yoshim, on vraj vyrábal protijedy, no dalo sa uhádnuť, že i prácička s jedmi mu nebude proti vôli. Vcelku fajný chlapík, dobre sa s ním spolupracovalo, až na to, že sa vždy tak trtolínsky uklonil, keď odchádzal a tak. Ja mám obyčajne ľudí z cudziny veľmi rád, lebo sú väčšinou oveľa zaujímavejší ako niektorí tunajší, ktorých po pár minútach poznáš skrz na skrz, od päty až po šedivý vlas na hlave, ale keď sa mi niekto ukláňa, každému, koho stretne, začne to už byť trocha nepríjemné. Ale keď tak nad tým rozmýšľam, vždy lepšie ako „Nech Slnko sprevádza tvoje kroky“. Proste, s týmto chlapíkom som sa trošku zhováral o tom Azuovi a tak, či by ho odbavil a že tak za koľko, jednoducho bežné záležitosti, aspoň myslím, preňho. No potom tak pri treťom našom stretnutí, povedal, že to nebere. To ma dosťže dopálilo. Fakt. Keď sa s niekým vybavuješ celý deň alebo viac, tak to nezobereš len tak, keď ťa len tak odkopnú. Ibaže by si bol nejaká trasorítka. Čo ja nie som, aspoň teda väčšinou. V skutočnosti urobím asi čokoľvek, keď mi niekto dá nôž na krk a tak.
Hej, tiež potom, tak ako hovoríš, potom to o tom Azuovi zistil môj „pán“ barón. Som mu musel nakecať, že som to zobral len kvôli tomu, že je to veľmi dobrý kšeft a že sa jedná len o uspanie, tak čo na tom. Samozrejme, oblboval som ako hovädo. Niekedy, keď sa do toho dostanem, tak oblbujem, až tak, že si to ani neuvedomujem, proste oblbujem. Veru hej. Ďalšia vec bola, že to ten sprostý de Amico opäť zvaľoval na mňa. Takisto ako tie dane. Akoby som ja mohol za to, že režem medovinu s juázou. Do pytla, veď mu vlastne vyrábam zisky. A k tomu, ja mám snáď tiež nejaké práva, veď nie som nejaký priblblý otrok. A on mi na to, že mi to strhne z platu. Skoro ma kleplo. To musí byť snáď jasné každému tupcovi, že keď nemám žiadny plat, tak sa púšťam do takýchto pochybných obchodov. Ale pánovi barónovi to očividne nedochádzalo. Niektorí tomu hovoria spomalené myslenie. Tulák hovoril, že v niektorých krajinách takýchto so spomaleným myslením zhadzujú z útesov dole na bambusy, čo sú nejaké drevené tyčky, také rýchlorastúce. Zo zeme. Alebo že ťa dajú do truhly, pod ktorou sú tieto bambusy zasadené a oni ťa po pár dňoch, alebo dokonca hodinách, prebodnú pri tom svojom raste. Je to nechutné, ale je to pravda. Tulák to povedal.
V každom prípade, večer som bol už opäť mimo. Tentoraz tá juáza a tak bola čisto Janova chyba. Že kto je Jano? Možno ho aj poznáš, Jano, Jano Hlásny, hlásnik, kedysi hovorieval, že je dosť známy a že ak by chcel, tak by mohol ísť aj za samotným Cisárom a požiadať ho o láskovať, takí vraj boli dobrí kamaráti. V poslednom čase to už vravieva menej, asi zistil, že to nie je tak úplne pravda a v skutočnosti ho poznám asi iba ja a jeho lénny pán. A možno ani ten nie.
Tak ale s Janom sme si dali málinko juázy a medoviny, aby nám bolo lepšie aj do reči a tak. Tam sme tiež stretli aj toho úradníka od zástupcu Správcu, bol však oveľa prijateľskejší, keď mal v sebe trošku. Akurát sa vracal z prehliadky z juázového baru, kde vyhlásil, že sa im rozmnožili veľké myšy a krysy. Povedal, že tam majú veľké diery, ktoré treba zapchať. Jano to vzal osobne, tak si rovno oboma rukami zakryl zadnicu. Skoro som z toho umrel.
Akokoľvek, tú noc som skončil spacifikovaný v kasárňach, kde mi dali aspoň milión dávok toho ich sprostého uspávadla. Ak niečo na svete neznášam, tak keď niekto zabíja môj čas tým, že mi strká pod nos sprosté uspávadlo, keď sa mi vôbec nechce spať. A pri tom tam ten ich kapitán vrieska tie svoje magorinky. Radšej by som sa šiel do lesa utopiť do mláky, ako pracovať v garde. Vážne.
Nakoniec som sa ale odtiaľ dostal. Tak som sa šiel zas vyspovedať – veľkňaz tam riešil nejaké svoje tajné pletky s tým Tradusom, všade okolo nich ich gorily. Aj Dobroslav tam bol. Ale keď vidíš dvoch mužov, ako sú obklopení ochrankou, aby ich skutočne nikto nerušil, tak ti napadnú rôzne veci. Ale konieckoncov, čo by tam tak mohli robiť. Veľkňaz je predsa svätý človek…
Cipána, to som si potom už ani neuvedomil, no už bol ďalší deň. Imperial sa vraj sťažoval zástupcovi Správcu, že som mu utiekol. To ma dostalo. No bodaj by som neutiekol, veď 24 hodín! Vy slneční psi, veď ja chcem aj žiť a nie iba skákať, keď zabrešete! A teraz mám ísť ešte aj dane vyberať, už asi po milióntykrát. Vieš si predstaviť, aké je to ubíjajúce? Radšej keby ma dal ten de Amico popraviť ako ma takto trýzniť, nech si tam rieši s Karolom, čo chce, ale kto má toto trpieť?!
Každopádne, šiel som vybrať nejaké tie blbé dane, aby sa nepovedalo. Tu som sa šiel spýtať nejakej skupinky, či nepoznajú alebo nevideli niektorých, čo sme o nich už dlhšie nepočuli a pekne sa im tie dane kopili. A teraz počúvaj! Oni mi najprv slušne odpovedali, no potom z ničoho nič – úplne z ničoho nič, chápeš? – ma zhodili na zem, zviazali, zaviazali mi oči a hybaj i so mnou do lesa. No do Slnka, ja som ti tam skoro pustil do gatí, rovno tam na mieste! Prisámslnku, pokiaľ je na hentom svete niečo, čo skutočne neznášam, tak je to to, keď ťa nejaké svine zviažu a unesú ťa do lesa bez varovania! V živote by som nemyslel, že sa mi niečo také môže stať. A veď mi aj stará mama vždy hovorievala, dávaj si pozor, aby ťa niekto neprebodol odzadu, no aj spredu sa ti môže tiež nemáločo prihodiť…
Tak som bol teda v tom lese s tými… proste s tými. Zviazaný, pritlačený na zemi, nič nevidiaci. A oni mi kládli otázky. Otázky, aspoň milión otázok! A ja som ti na ne vybľabotal odpoveď, tak ako som len vedel. Ja som v skutočnosti neskutočný zbabelec. Vôbec ma nemuseli ani zviazať a tak, ja by som im to povedal aj bez týchto ceremónií. Stará mama mi často vravievala, že zbabelí prežijú najdlhšie. Asi by sa veľmi čudovala, keby vedela, že tu teraz sedím na tejto sprostej lavičke…
A potom prišiel Azu, ten veliteľ rozviedky. Som to poznal, aj keď som sa s ním snáď nikdy predtým nerozprával. Do Slnka, veď ja som nikdy predtým o žiadnom Azuovi, veliteľovi rozviedky, nepočul a nepočul by som to ani potom, nebyť toho vysokého temňáska s klobúkom na hlave. Neznášam vysokých temňáskov s klobúkmi na hlavách. Úplne vážne. No a ten Azu sa ti spýtal úplne tých istých milión otázok, čo sa ma pýtali tí grázli predtým. A povedal som im úplnú pravdu. Vlastne až na to, že som im nakecal, že ten temňásek s klobúkom na hlave je bosorák. Myslím, že keby som im to nepovedal, teda keby zistili, že som ten obchod o Azuovu hlavu vzal len tak, za peniaze, tak by ma celkom bez okolkov okamžite rozštvrtili. Pri Slnku, to by bolo krvi. Niekedy mám fakt zvrátené predstavy.
Nakoniec ma ale nechali. Ale keby len tak. Pekne ma dorezali, svine všivavé, až doteraz to bolí a tých mravcov doteraz cítim v ranách. Prisámslnku, že keby som ich teraz stretol, tak by som ich bezpodmienečne nakopal. Hlavne, ak by som mal v zálohe tých dvadsiatich nabúchancov. To by sa ti žilo krásne…
Nuž, ledva som po tom vstal na nohy. Ale podarilo sa. Vytrepal som sa z toho zavšivaného lesa. A pokúsil som sa teda volať o pomoc. Vtedy, mal si tam byť, vtedy tam bola prehliadka pokrytcov. Akurát tam išli i tí dvaja prekliati tajomníci od chrámu, čo sa furt oháňajú tým svojím „Nech Slnko sprevádza tvoje kroky“. Tak na nich zakričím, len tak-tak stojac na nohách, ale oni pri všetkej svojej viere-pretvárke, sa na mňa len pozrú a idú ďalej akoby nič. Kam sa ti hrabe ich majestátna viera v Slnko, ak ma niečo – hocičo – pekelne štve na týchto veriacich, tak je to práve toto! Toto ich sakramentské pokrytectvo, keby bolo na mne, tak ich tak ženiem, že by z toho zomreli. Ale ešte kým by žili, tak by som ich všetkých do jedného upálil. Prisámslnku, to by som urobil. Vskutku. A možno by som to spravil aj naozaj, nebyť toho, že som omdlel.
Prebral som sa ti prakticky až v šľachtickej štvrti, keď mi tá milá komorná sesternice pána baróna, nalievala vodu do úst. A nalievala teda riadne, skoro som sa utopil. Boli tam i nejaké felčiarky a tak, všetci kvôli mne, dosť veľký rámus sa okolo mňa vytvoril. Vždy, keď som videl nejakého zraneného, okolo bol hlúčik ľudí, tak som si hovoril, že aspoň takto mu uľahčujú zranenie, že je v spoločnosti a tak. Celkom vážne som si to myslel. O to horšie bolo uvedomenie si toho, ako som sa mýlil. Tých milión ľudí, čo tu postávalo, ma neskutočne rozčuľovalo. Neviem, komu to napadlo, ale niekto začal odo mňa ľudí odháňať, že potrebujem pokoj a tak. Neviem, kto to bol, no dal by som mu titul mudrca. Tak ako Imperial je uzákonený cvok, tak tento by bol úplne oficiálny mudrc. Skutočný génius. Akokoľvek, nakoniec sme v komnate ostali iba ja a ten sviniar de Amico.
Teraz počúvaj dobre, čo ti poviem, aby si si dobre zapamätal, že bastardi sú všade, bez ohľadu na postavenie, rasu, pohlavie a iné taľafatky. Ku každému sa správaj ako k tomu najväčšiemu sviniarovi pod pravdepodobne všemohúcim Slnkom. Potom budeš žiť dlho. Nie zbabelec, ale ten, kto si úplne chladnokrvne nepustí k telu nikoho bližšie ako na tri metre, ten prežije. To si pamätaj.
Ale aby som to ukončil, ten netvor de Amico mi odrazu strčil do úst nejakú tú svoju pilulku. Po krátkej chvíli som začal chytať neuveriteľné kŕče, nie od smiechu, ale od neskutočnej bolesti od žalúdka. Musel som zvracať. Väčšinou zvraciam, iba keď sa mi chce, alebo keď sa k tomu prinútim, ale vtedy to bolo úplne mimo moje ovládanie. A potom tá beštia de Amico schytil vankúš z mojej postele a bez mihnutia oka ma ním zadusil. Zahrdúsil, zabil ma. Rozumieš? A najhoršie na tom je, že ja som si ani neuvedomil, čo sa chystá urobiť, kým to neurobil. Veď k tomu nemal žiadny dôvod, čerta starého. A aby divadielko bolo dokonané, zavolal ešte aj komornú, aby sa na mňa pozrela, lebo sa mu zdá, že nedýcham, že som sa udusil vlastnými zvratkami. Chápeš to? Setsakramentsky, keď už toto Slnko dopustí, aby barón de Amico spravil svojmu najvernejšiemu služobníkovi. Aby takto dopadol. Ale aj keby to bolo v mojich silách, tak by som to asi nezmenil. Totiž, uvedomil som si, že ja som mal život pokašľaný už od narodenia. Veď nie nadarmo som le Botiller. Hej, Teobald le Botiller, to som ja.
(Andros)
Leave a comment