Znova vas vítam pri nových informáciách k hre Tordhan 2010, priatelia.
Včera, v sobotu 20.2 bola spustená registrácia druhej vrstvy postáv (tu) – je určená pre ľudí, ktorí majú záujem na tom, aby ich postava bola v centre diania a mala možnosti ovplyvňovať dej okolo seba. Registrácia bude trvať až do 15. apríla 2010.
Od hráčov z prvej vlny došlo množstvo textov a príbehov, ktoré budeme postupne zverejňovať tu, ako aj na fórach SLADu. Neváhajte a pokiaľ máte fantáziu a kúsok voľného času, pridajte k nim aj svoj vlastný kúsok!
V prípade, že plánujete na Tordhane 2010 otvoriť podnikanie v akomkoľvek slova zmysle, neváhajte inzerovať voľné pracovné miesta TU, zrýchlite tým proces samotného rozbehu vášho biznisu a tiež pomožete hráčom, ktorí hľadajú reálne pracovné uplatnenie v Eulévii.
Boli vyhlásené prvé dve stretnutia s hráčmi a to v Nitre (7.3.2010, SLAD, Facebook) a Bratislave (6.3.2010, SLAD, Facebook). Bližšie informácie nájdete na SLADe ako aj na Facebooku. Tešíme sa na vás! :)
Prvý výber z príbehov zaslaných hráčmi:
*** *** *** *** ***
„ Hej, bard!“ zvolala staršia žena sediaca za stolom pri kozube.
Dážď bičoval steny zájazdného hostinca a vietor zavíjal pod strechou. Nebolo tu mnoho hostí.
Bard zvierajúci svoju lutnu sa odlepil od steny, potešený, že je záujem o jeho umenie, pravdupovediac, už ani veľmi nedúfal v tejto zapľuvanej putike plnej opilcov a povaľačov.
Prišiel až k stolu, kde žena sedela a prisadol si na lavicu oproti. Sálalo tu príjemné teplo z kozubu, snáď aj ona si chcela zahriať svoje krehké staré kosti.
„ Včera si tu recitoval jednu baladu o bitke pri Igraine.“
„ To je pravda…ale o tom už nikto nechce počúvať- je to len historka, príliš stará na to, aby bola zaujímavá a príliš mladá na to, aby vstúpila do legiend.“
„ Viem, viem…počúvala som. Počula som tiež, že si tam spomínal jednu ženu.“
„ Ó, áno… Mačku z Vrchov… bojovníčku. takých je pomenej.“
„ Poznám tú povesť lepšie než ty. Chceš ju počuť a vylepšiť si tak repertoár?“
„ Veľmi rád.“
Vzala si od neho lutnu, mávla na krčmára a usmiala sa. V kútikoch očí sa jej objavili vejáriky vrások a bard si pomyslel, že niekedy veľmi dávno, za dobrého svetla by dobromyseľný klamár mohol nazvať jej tvár krásnou.
Krčmár doniesol džbán vína a dva poháre a žena brnkla do strún.
„ Tá žena sa volala Rhianonn Tal- Haiarn, prezývaná aj „ Mačka z Búrkového vrchu“ údajne pre svojich devať životov. O jej mladosti sa toho vie málo, akurát to, že patrila k jednému z menších kmeňov obývajúcich zaostalé provincie, kde v lesoch nažívali v súhre s elfmi. Aspoň tak sa hovorí, predtým, než sa tam rozšírila naša ríša. Tal- Haiarn „Búrkový vrch“ bolo ich sídlo a tiež meno ich náčelníckeho rodu. Keď tie lesy pohltili vačšie kniežactvá a nakoniec ríša, veľa popredných rodov poslalo – či skor predalo svojich synov a dcéry do služieb kniežat – neskôr cisára, len aby sa zapáčili cudzím vládcom. Tak platili bojovníkmi a nevestami – tým najcennejším čo mali. V ríši však boli považovaní za divokých barbarov, negramotných a len ťažko ovládateľných. Tak sa stalo, že z dievčat odchádzajúcich z domu ako panenské nevesty sa stávali konkubíny vladárov, jednými z mnohých žien tešiacich sa „priazni“ mocných mužov. Chlapci boli zaradení do vojska a posielaní do prvých línií ako živé štíty. Z mnohých sa nakoniec stali hrdinovia, napríklad Balor Vysoký, alebo Faergal Čierny vlk, tie mená poznajú všetci bardi v Grinburgu, snáď aj v celej ríši.“
Bard prikývol, tie mená naozaj zneli v sieňach po celom Chlimude, dokonca aj tu za humnam i- v Eulévii o nich museli počuť.
„ Ale to som odbočila…Rhianonn bola najstaršou dcérou svojho otca, nemal synov, preto jej bolo určené prevziať po ňom stolec. Učila sa narábať s mečom a sekerou, nie s pradenom ako jej mladšie sestry. Preto keď prišli cisárski vojaci vybrať „daň“ do Tal-Haiarn, padol im zrak aj na ňu. Pôvodne mala byť ďalšou z „neviest“ niektorého feudála, ale keď sa ukázalo (veľmi bolestivo), že z nej žiadna metressa so spôsobmi šľachtičnej asi nebude, proviantný dôstojník so skriveným úsmevom navrhol, nech ju teda vezmú k vojsku.
Tak sa Rhianonn dostala do chlimudskej armády. Vyskytli sa nejaké pokusy urobiť z nej táborovú markytánku – (v horšom slovazmysle), ale po pár zlomeninách to vojaci vzdali a ona ukázala, že rovnako nemilosrdná dokáže byť aj voči nepriateľom.
Roky plynuli a časom dostala pod velenie vlastnú malú výzvednú jednotku zloženú z armádneho odpadu a dokázala z nej vycvičiť jednu z tých lepších častí vojska. Niekedy vtedy sa zvesť o nej musela dostať do uší aj najvyšším veliteľom a možno samotnému cisárovi. Nemohli ju však povýšiť pre jej pôvod, ale báli sa jej tiež zbaviť, aby to nepodkopalo morálku vojska. Tak bola napoly trpená, napoly vítaná v armáde ríše, ktorá zabrala jej zem. Bitky plynuli ako rieka, a ona ich preplávala vždy až zázračne bez ujmy – odtiaľ jej prezývka o 9 životoch, a snáď sa niekedy zdalo, že o to nestojí.“
Žena sa napila vína, lebo jej vyschlo v hrdle.
„ A čo ten sonet, čo som prednášal včera večer?“ spýtal sa bard.
„ Á- romantický koniec a smrť…“ usmiala sa trochu smutne žena.
„ V tom čase slúžil pri vojsku aj muž menom Secullos. Bol to mág, rovnako trpený vo vojsku, pretože bol synom šĺachtica, ale s nadaním, a odpratať ho sa nedalo tak ľahko ako ostatných. Teda ho aspoň využili. Bol to mladý človek, plný síl, ale vojna ho zmenila. Chvíľami snáď aj bol rád za svoj osud… že sa nemusí skrývať. Ale boli to len okamihy, ak sa náhodou usmial, alebo mu blúdila v mysli nejaká príjemná spomienka.
S Rhianonn ho spojil podobný osud, dlhé roky bojovali bok po boku, až kým nedošlo k bitke na Igraine..“
Znovu sa napila vína a keď videla, že bard napäto počúva a neprerušuje ju, pokračovala.
„ Ako vieš, bola to veľká bitka na juhu a Chlimud ju nakoniec vyhral, aj keď nás stála veľa životov, medzi inými aj veliteľa de MontPetre, ale…
Ale večer predtým Rhianonn povedal táborový felčiar, že pod srdcom nosí dieťa. Secullos sa mal vrátiť až ráno v deň stretu. Celú noc bdela a premýšľala. S úsvitom sa obliekla do zbroje a ešte stále v pochybnostiach vysadla na svojho koňa. Keď predstúpila pred svoju jednotku, náhle sa jej zmocnil strach. Strach z bitky, z vojny, z krviprelievania. Strach o svoje dieťa.
V tom však zazneli vojnové rohy a bolo nutné vyraziť do útoku. Stínala hlavy, bojovala zúrivo ako mnoho ráz predtým, ale pohľadom stále na bojisku hľadala Seculla. V tom ho zazrela, ani nie dvadsať siah od nej a zvolala jeho meno. Otočil sa a zbadal ju, no zrazu sa mu z hrude vynorila zakrvavená kopija. Nestihol nič povedať, alebo ho nepočula, zabublal a zviezol sa k zemi.
Rhianonnin výkrik preťal bojovú vravu, až vzlietli krkavce. Nemilosrdné Slnko pálilo, Slnečný boh sa len prizeral jej nešťastiu.
V tom vyskočila na koňa a kopla ho do slabín, cválala preč z bojiska, preč od smrti a nebezpečenstva. Hovorí sa, že na tom koni skočila do rieky Igrainy a utopila sa tam. Odvtedy je vraj voda v tej rieke slaná ako Rhianonnine slzy a nesmie do nej vstúpiť tehotná žena, inak potratí. „
„Je to naozaj smutný príbeh… Rhiannon.“
Žena pokývala hlavou a zložila si z hlavy kapucňu. Vlasy už mala takmer biele a zopár jaziev na tvári sa rýchlo stratilo medzi vráskami.
„Tak toto mi nikto neuverí. Pijem v prícestnej krčme s Mačkou z Búrkového vrchu. Na zdravie.“ Zdvihol svoju čašu a zhlboka sa napil.
„Ale povedz… aký je skutočný koniec príbehu?“
„A zaujíma to bardov? Alebo ich poslucháčov? Nebude to pekné… ani veľkolepé.“ uškrnula sa.
„Ja to chcem vedieť.“ prikývol vážne.
Odmlčala sa a chvíľu pozerala do plameňov v kozube. Potom sa zhlboka nadýchla a pokračovala.
„ V skutočnosti sa v tej rieke neutopila. Cválala ďalej až do Maerských lesov, kde sa chvíľu ukrývala v osade hraničiarov. Dúfala, že to dieťa snáď aj donosí… Ale nakoniec ju spravodlivosť dochytila. Ako dezertéra ju súdili až v Grinburgu a mali ju anonymne obesiť a pochovať v neoznačenom hrobe. Avšak nakoniec za príhovoru niekoľkých veliteľov a vďaka jej stavu dostala „len“ žalár v pevnosti Naymm. To dieťa sa narodilo mŕtve.“
„ Je mi to ľúto…“
Pokrútila hlavou a mávla rukou, akoby chcela zahnať zlé spomienky.
„ V tom väzení bola 13 rokov. Potom sa za ňu niekto – ako sa neskôr dozvedela – veliaci od Igrainy, v tom čase pravdepodobne tiež už vo výslužbe – prihovorili, takže ju pustili, ale stále bola pod dozorom. Cvičila mladé otrokyne – gladiátorky v jednom z provinčných mestečiek.
Nakoniec sa im však zrejme podarilo presvedčiť vyššie miesta, aby znovu dali šancu vojnovému zbehovi, aby prejavil loajalitu.
Takže mimo iné – vo vojsku sa dá okrem jaziev nadobudnúť aj nečakané priateľstvo, ktoré sa prejaví v tej najneočakávanejšej chvíli… ale nech ťa to nemýli, ak by si sa chcel nechať naverbovať – dá sa tam omnoho viac stratiť… Oveľa, oveľa viac.“
Bard ju pozoroval so stisnutými perami. Napila sa vína a znovu sa zadívala do ohňa.
„ No…ja síce nie som žiadny hrdina ako ty, ale..“
„Ale…?“
„ Keby si chcela tie svoje staré kosti zahriať…“
Zasmiala sa, až opilci zdvihli hlavy.
„Ja už to mám dávno za sebou, chlapče…dávno za sebou.“
*** *** *** *** ***
Keď páni sužovať budú svet,
príde ten čo mu rovného niet.
Keď oheň a meč ovládne noc
západné Slnko pošle pomoc.
Sila, čo v rukách nedrží nik
na svet príde dieťa, kúzelník.
Severná hviezda nám ukáže Rád
záchranca ponesie si ako znak.
*** *** *** *** ***
Je to už nejaký rok čo sa zo Šedých hôr začal do našej milovanej Chlimudskej ríše šíriť fenomén s názvom Matéria. Tí šialení trpaslíci nemajú čo robiť a ich mysle sú zatemnené zo života v jaskyniach a podzemných domovoch. Tma im potemnila hlavy a preto vymýšlajú vynálezy, ktoré sužujú našu krásnu krajinu. Na chvíľu bol kľud, keď sa stratila voľná mágia a všetci tí čarodejníci, bosoráci a strigy stratili svoju moc. Potom prišli s tou svojou Matériou – len tá najtemnejšia Temnota vie kde k tomu prišli. A najsmutnejsie na tom je, že podaktorí Chlimudčania, dokonca aj tí z mesta Grinburg, na nej ešte profitú. Že im nieje hanba, takto spriadať plány s Temnotou. Matéria však už v dnešnej dobe nie je taký nebezpečný problém. Náš milovaný a najjasnejší cisár na ňu uvalil daň a kontrolu. Nech mu Slnko svieti na jeho cestach i v najhlbšej noci.
Dnes na nás so Šedých hôr prichádza iné nebezpečenstvo, také, ktoré môže ohroziť duše nás všetkých. Sú to predovšetkým tie pekelné veci, ktoré tak hrdo trpaslíci nazývajú “zariadenia” alebo “stroje”. Vypúšťajú k oblohe čierny dym, ktorým sa snažia zakryť usmievavú tvár nášho Slnka. Ničoho sa však nebojte moji drahí veriaci, náš osvietený Cisár tomu všetkému spravil koniec, pretože tieto veci, tieto “stroje” a “zariadenia”, zakázal. Zakázal ich zákonom, ktorý mu vnuklo samotné Slnko. Kto tento zákon poruší, u koho sa nájde čo i len náznak takéhoto tmárstva, ten bude bez ľútosti odsudený a vystavený Slnečnému súdu. Ale nemajte strach moji drahí veriaci, vaša láska k Cisárovi a k Slnku, vás ochráni pred takýmto úpadkom. Neváhajte a myslite na duše vašich blízkych. V chráme vás radi vypočujú.
*** *** *** *** ***
TERRA INCOGNITA
Učená rozprava o krajoch slávnej ríše Chlimundskej
Časť 7.
Západné provincie
Západnú hranicu nášho mocného Cisárstva tvoria dokopy tri veľké provincie . Sú to provincie Arad , Eulévia a najsevernejšia Berrak. Západnu hranicu provincií a samotného Cisárstva zo západu tvoria Šedé hory – obývané trpasličími klanmi , južnejšie je to mohutný tok rieky Kaledra prameniacej v Šedých horách – za riekou sa nachádzajú Veľké pustatiny s pôvodnýmnomádskym obyvateľstvom. Z juhu susedia západné provincie s chanátom Kublaj a severnú hranicu tvorí Katazský kmeňový zväz.
Prírodné podmienky celej oblasti sú až na menšie regionálne odchýlky mimoriadne priaznivé.Ľud sa teší dobrému zdraviu , pôda prináša tradične bohatú úrodu a v miestnych lesoch sa taží drevo považované za najkvalitnejšie v Cisárstve . Podnebie je vplyvom neďalekých hôr bohatšie na zrážky ako býva typické pre východnejšie provincie. Provincia Berrak sa radí k najchladnejším regiónom Ríše.
Vo všetkých troch provinciách prevažujú občania ľudskej rasy , druhé najväčšie zastúpenie majú orkovia najmä v Arade , trvalé trpaslíčie osady sa vyskytujú len v predhorí Šedých hôr.Všetky provincie trpia nedostakom obyvateľstva , preto novoprichádzajúcim osadníkom sú za minimalne poplatky poskytované rozsiahle pozemky. V minulosti dochádzalo k rasovému napätiu v oblasti no tvrdý zásah osvietenej Cisárskej administrácie ukončil všetky orkské provokácie.
Naj významnejšou provinciou je Eulévia s rovnomenným hlavným mestom . Zo západných provincií bola k Ríši priradená ako prvá . Križuje sa v nej viacero významných obchodných ciest ako napríklad trpaslíčia rudná cesta či kublajská obchodná cesta . Eulevia je ako aj zvyšné západne provincie prevažne poľnohospodárska , jej význam zvyšuju práve početné obchodné križovatky.
Arad leží južne od Eulévie . Jeho správnym centrom je mesto Otessa ležiače na ostrovčekoch jazera Otess . V provincii vznikajú sedlá preslávené po celom Cisárstve. Na brehoch rieky Kaledra leží sieť pevností strážiacich hranice pred možnými výpadmi nomádov z Veľkej pustatiny.
Územne najrozsiahlejšia zo západných provincií no i najmenej zaľudnená je provincia Berrak. Obyvateľstvo sa zaoberá prevažne chovom dobytka a tažbou dreva . Zasahovanie predhorí Šedých hôr spôsobuje výraznú hornatosť terénu . Drahou vývoznou komoditou sú kožušiny veľkého berrakského medveďa. Správnym centrom pre severo-západnu čast provincie je osada Chárga , pre juhovýchodnú časť je to mesto Kareb.
výňatok z diela Terra Incognita
Klópulos a kolektív 284 po Veľkom More
Leave a comment