Bolo chladné zimné ráno a pri pohľade z okna bolo vidno len snehové vločky žiariace v tme, sobota, 12. februára 2005 a my sme sa mali zúčastniť na zimnom ťažení- minilarpe pri Dolnom Moštenci blízko Považskej Bystrice.
A kto vlastne sme “my”? Najpočetnejšia skupina bola prirodzene z blízkeho okolia- počnúc mocným (ale veľmi zákerným) majstrom nekromancie (DarkOndro), trollovia (Mirec, Mišo, Jano, Maťo), tajomná (a tiež dosť nebezpečná vedma (Mirime), obchodník (Nitrus) a žoldnieri – bojovníci (Regis a nováčikovia). Z trošku väčšej diaľky tu boli tri podozrievavé bojovníčky (Eowyn, Atalante a Isilóte- skromná pisateľka tohto reportu :D) a ešte zo vzdialenejších krajov zavítali na všetko odhodlaní paladini Darksweeper a Steelert.
Ale kým sme sa sformovali, trvalo to trošku dlhšie, lebo ani moja charizma nedokázala zdržať autobus viac ako dve vyprosené minúty, a tak nekromant a paladini ostali nedobrovoľne na stanici ďalšiu hodinu a pol. My sme medzitým došli na miesto konania a o chvíľu sa z lesa ozývali najrôznejšie zvuky od “škrečania” čarodejnice pri ohni, cez treskot mečov až po zúrivé (a zúfalé) výkriky počas snežnej bitky. Kým sa náš (vzhľadom na počasie) úctyhodný počet zaokrúhlil na 17, niektorí už stačili aj premrznúť a vyhľadávali prívetivú spoločnosť ohňa.
Teraz sme sa však konečne dočkali, boli sme všetci a po úvodných rozpakoch sme sa rozdelili a hra mohla začať. Paladin Darksweeper dostal pod svoje velenie početnú skupinu bojovníkov a bojovníčok a naším (spoločným) cieľom bolo zahubiť draka, ktorý zrovnal so zemou jeho dedinu a spálil jeho rodinu. Samozrejme, niektorí mali aj svoje vlastné, postranné úmysly, ale trvalo dlho, než sa dostali k ich uskutočneniu. Takže zatiaľ sme držali viac menej spolu a sprievodcu na tejto nebezpečnej púti nám robil nekromant Ondro.
Naša cesta viedla najprv k vedme, ktorá pri ohni pripravovala najrôznejšie elixíry a lektvary, a tá nám sľúbila elixír proti drakom, ak jej prinesieme trolliu kosť. A od koho by sa dala zohnať ľahšie, než od trollov samotných? V lese sme narazili na ich tábor, ale vyjednávanie bolo už vopred stratené, lebo trollovia zbadali, že nekromant nosí na krku pentagram, ktorý patril ich priateľovi a ktorého našli zavraždeného. Všetko nasvedčovalo tomu, že Ondro ho zabil a jeho pentagram si vzal a trollovia ho za to prirodzene chceli zabiť. Ak teda na začiatku žiadali za kosť zlato alebo (:D) jahody, teraz sa im viac žiadalo našej krvi. Vyjednávanie nabralo úplne iný smer a zmenilo sa na “Bitku o kosť” a pretože boli trollovia v značnej menšine, kosť čoskoro zmenila majiteľa.
Mohli sme sa vrátiť k čarodejnici pre lektvar, ale paladinom sa zdali jej obrady a techniky priveľmi zaváňajúce čiernou mágiou a nakoniec sa rozhodli radšej bojovať proti drakovi bez elixíru, ako sa mať čo dočinenia s nečistými silami. Keď si vedma všimla, že o jej produkty nie je záujem, začala si radšej namiešavať šampón, ale v nestráženej chvíli vyrobila lektvar spôsobujúci prekliatie a vrhla ho na oboch paladinov, takže každá rana, ktorú by zasadili nepriateľovi, by sa preniesla na nich a spôsobila im zranenie.
Čo teraz? Keďže nechcela prezradiť spôsob, akým sa kliatba sníma a trvala na tom, aby sme jej vydali kosť, na Steelertov povel sme ju obkľúčili a následne, po varovaniach a hrozbách, aj zabili, aby už ďalej nemohla škodiť. Akékoľvek mal vtedy nekromant plány, zaskočilo ho, keď paladini vrhli kliatbu proti nemu a tak sa s nimi ocitol “na jednej lodi”, takže bolo aj v jeho záujme, aby sme zistili, ako sa prekliatie ruší. Navrhoval viacero ciest, ale zobudiť mŕtvu, ani spýtať sa astrálnych sfér, sa nezdalo veľmi dobré, a tak padlo rozhodnutie pokračovať vo výprave napriek tomuto oslabeniu.
Po ceste lesom sme opäť stretli trollov a Steelert s nimi išiel vyjednávať. Trvali na tom, že nekromanta Ondra zabijú veľmi pomalou a krutou smrťou, ale dali nám podmienku- dovolia nám prejsť cez les, ak im do dvoch hodín vydáme vraha- nech už Ondra alebo niekoho iného. Túto podmienku sme prijali a po chvíli sme prijali aj návrh, aby sme najprv išli za obchodníkom. Po ceste sa nekromant rozhodol opustiť naše rady, ale po krátkej naháňačke zasneženým lesom sa radšej vzdal a pokračoval s nami. Jeden zo žoldnierov – Baldor chcel vymeniť svoje šperky za zlato, ale obchodník mal iné plány a po úvodných formalitách neváhal a pokúsil sa žoldniera zabiť. Jeho zámer mu znemožnili paladini, ktorí ho (prekvapivo rýchlo) odzbrojili, ale aj Baldor ukázal svoju pravú tvár a keď bol obchodník bezbranný, vnoril mu svoju čepeľ do tela a mienil si privlastniť jeho majetok. To sa prirodzene ani trochu nepáčilo na cti si zakladajúcim paladinom, ihneď ho pripravili o korisť a pre istotu naňho použili elixír s prekliatím. Krátko po tom, ako bol obchodník pochovaný sa zjavil jeho brat a jeho zúrivú túžbu po pomste nezastavilo nič – zabil žoldniera bez mihnutia oka.
Naša výprava sa opäť pohla smerom, kde podľa nekromanta mal byť drak, ale cestu nám opäť skrížili trollovia a museli sme rozhodnúť o jeho osude. Troll nám navrhol, že nás aj sám odvedie k drakovi, ak im vydáme nekromanta. Vykonala sa skúška pachov a troll vypovedal, že pri jeho priateľovi bol cítiť nekromantov pach alebo pach niekoho jemu príbuzného. O tom, čo urobíme sme museli rozhodnúť všetci a bolo vyhlásené hlasovanie. Z ôsmych hlasom sedem znelo “vinný” a len jeden “nevinný” (ten bol môj a mala som pravdu :D), a tak sa zdalo, že nekromantove hodiny sú zrátané. Ale rozhodnutie nakoniec bolo také, že nekromanta vydáme, až nás dovedie k drakovi a ten, samozrejme, počítal s tým, že drak sa o nás postará alebo nám neskôr utečie…
Konečne sa však dali do pohybu aj iné záležitosti a bojovníčka Atalante sa zverila, že dostala list, v ktorom bola informovaná, že sa ju niekto pokúsi zabiť. V tom som konečne vycítila svoju šancu. Bola som predsa vyslaná tajnou službou, aby som niekoho zabila. Mal to byť neúspešný atentátnik na cisárskeho mága a ja som začala tušiť, že ak ju má niekto zabiť, budem to asi ja. Veď prečo by atentátnikom nemohla byť aj ona? Paladini však sľúbili, že ju ochránia pred prípadným ohrozením, tak som len čakala a odhadovala svoje šance. Kým sa pohybovala blízko nich, nemohla som nič urobiť, ale keby sa mi ju podarilo odlákať, mala by som dosť času zasadiť jej smrteľné rany.
Naša družina sa opäť dala na pochod za drakom, ale podozrievavé pohľady už boli o niečo nápadnejšie, a keď sme sa na okamih zišli pri ohni- načerpať nové sily- nevydržala som to dlhšie a musela som sa pokúsiť ju zabiť. Najprv som ju trošku odlákala od skupiny- požiadala som ju, aby so mnou išla trošku bokom, lebo mám pre ňu informácie o tom, kto ju chce zabiť. Povedala som, že som ju nemohla kontaktovať skôr, lebo som nevedela, na ktorej strane je.
V tom okamihu som na ňu zaútočila a kým jej prišli na pomoc ostatní, trikrát som ju zranila. Jej prekvapená tvár ma nesmierne potešila a myslela som si, že som aspoň sčasti splnila svoju úlohu, ale aký bol môj šok, keď som zistila celú pravdu! Kým som mohla Atalante doraziť, bola som obkľúčená paladinmi a žoldniermi a vôbec na nich neplatilo moje presvedčovanie, že som v práve, lebo zneškodňujem atentátničku. Kdeže! Jeden zo žoldnierov na mňa vrhol prekliatie a od tej chvíle som nemohla zaútočiť. Aká škoda, nebola by som sa nechala tak ľahko odradiť!
Mojou smolou, ako som sa vzápätí dozvedela, bolo to, že tým neúspešným útočníkom na mága- nekromanta- nebola Atalante, ale Steelert. (!!!) Ale koho by mohlo napadnúť, že paladin by sa dal na niečo také? Moja situácia nevyzerala najlepšie a popravde, čakala som, že ma každú chvíľu zabijú. Steelert však rozhodol inak- povedal, že už nechce ďalej prelievať krv, ale musím odísť zo skupiny a ak sa ešte raz stretneme, tak ma zabije. Vydýchla som úľavou, lebo som vyviazla životom a odišla som sa zohriať k ohňu, zatiaľ čo družina sa konečne dostala na dosah svojho cieľa- draka.
(Mirec, ktorý predstavoval draka dole pod lesom zúrivo zavýjal, ale bohužiaľ takmer nikto si ho nevšímal a jeho snaha upútať pozornosť dlho vychádzala nazmar.) Teraz sa však všetci ocitli medzi dvoma ohňami, lebo museli bojovať s drakom aj s druhým nekromantom, ktorý na nich neváhal použiť firebally, a tak sa čoskoro ich rady preriedili. Z bojiska sa stal vriaci kotol a horúca krv striekala do snehu… Drak bol zahubený, ale z boja sa vrátila len hŕstka. Nakoniec som sa dozvedela, že aj paladin Steelert padol a teda, že moja úloha bola splnená aj bez mojej pomoci a ja som pritom nebola ani vystavená riziku stretnutia s drakom. Takto by som si to nezariadila ani v tých najlepších plánoch.
A ako sa to vlastne stalo? => Nedorozumením. Atalante bola už od môjho útoku v dosť zlom stave a Steelert ju s dobrým úmyslom vyliečil, ale v okamihu, keď sa k nej otočil chrbtom, zasadila mu dve hlboké rany, a vzhľadom na to, že už nejaké zranenia mal, bolo to to posledné, čo vo svojom živote urobil. Takto vyzerá vďačnosť nájomných vrahov. :D (Neviem presne, čo ju k tomu viedlo, ale zrejme to bolo vinou nedorozumenia pri predávaní inštrukcií. Jej úlohou bolo zabiť “toho, kto chce zabiť osobu, ktorá chce zabiť nekromanta” a nie “osobu, ktorá chce zabiť nekromanta”. No a Steelertovou úlohou BOLO zabiť nekromanta, takže v podstate bola na jeho strane. )
Nech už to bolo akokoľvek, zabila ho a následne ju samotnú zabila moja dovtedy tajná pomoc Éowyn, o ktorej som ani netušila. Tomu sa hovorí nedostatok komunikácie. Keby som sa skôr začala zaujímať o povolania ostatných, zistila by som, komu mám vraziť meč pod rebrá a kto mi v tom pomôže.
Tak sa skončila hra a my sme si mohli konečne ujasniť, kto bol čím a prečo sa to všetko tak zaplietlo. Oheň pomaly zhasínal a nastalo všeobecné balenie, upratovanie a nakoniec aj odchod. Ťažko povedať, či bol medzi nami niekto suchý, ale podľa zbežného pohľadu by som tipovala, že sme boli dosť premrznutí, mokrí a unavení…
reto nám tým lepšie padla možnosť okúsiť milú pohostinnosť, ktorú nám poskytla Mirime a jej mama. Na jedlo sme sa vrhli bez zaváhania a čaj alebo varené víno nás zohriali na tele aj na duši. Ďakujeme mnohokrááááát! Trochu sme sa aj usušili, ale už čoskoro sme museli ísť na autobus a na dlhšiu dobu (ako ktorí) sme sa rozlúčili s Dolným Moštencom a jeho obyvateľmi (Po ceste sme stretli niekoľko ľudí, ktorým išli vypadnúť oči z jamiek, ale jedna reakcia bola priam geniálna. Spoza chrbtom sa nám totiž ozvalo: “Hor sa, sveta proletári!” Nuž, čo si o tom môžeme myslieť? :D)
Pomaly sme sa roztratili na vlaky a autobusy, opäť bola tma, tak ako v toto ráno, stále padal sneh, rovnako vytrvalo, ale ja som sa cítila úplne inak, akoby to nebol len jeden deň, ale aspoň týždeň, odkedy som vyšla z domu. Skrátka- stálo to za to. Moje prvé ťaženie je úspešne za mnou a už sa neviem dočkať ďalšieho.
(Isilóte)
Leave a comment