Tordhan – report Arden, správkyňa Nového Sedalenu
Tento report nie je zoskupením herných informácií, ktoré by mohli hráči na Tordhane využiť, ale len príbehom zo sveta Tordhanu, ktorý môže a nemusí zaujať. Nie je žiadnym zvitkom v knižnici a ani inak herne existujúcim materiálom, kde by sa toto herne dalo prečítať. Preto prosím, ak by ste sa v ňom aj dozvedeli nejakú pre vás dôležitú informáciu, nepoužívajte ju na hre… ;)
Prečo ja? To Arden napadalo každý jeden deň. Prečo som práve ja správkyňou? (Ale povedz kráľovi nie, keď ťa o niečo žiada…) Správcovanie malo svoje výhody. Mohla urobiť zo Sedalenu miesto, kde by ľudia žili radi. Ktoré by bolo bezpečné (aj pred ňou samotnou) a kde by sa ľudia nemuseli obávať, čo s nimi bude o hodinu či deň.
Veci v poslednej dobe celkom išli. Stavalo sa, hradby z ruín, domy z ruín, chrám z ruín… často krát našli v ruinách aj to, čo nechceli. Ale mesto predsa stálo a malo pred sebou aspoň akú takú budúcnosť. Stojí aj naďalej.
Neustále otázky, starosti, finančné záležitosti, povolenia, zákazy, príkazy… to všetko ju unavovalo. Veliť ľuďom je náročné. Našťastie aspoň garda bola spoľahlivá, pod dobrým velením. Kapitán bol človek, ktorý sa na veci díval priamo, nič si nenahováral a pred ničím nezatváral oči. Samozrejme vedel o Arden mnohé a vedel, že aj keď je to správkyňa, je to sčasti zviera a ich vzájomný rešpekt bol preto namieste.
A kráľ… ten bol niekde preč. Kto vie, ako dlho ho už ľudia nevideli. Jeho majestát im chýbal, nevideli už viac dôvod, prečo ho uznávať. V ľuďoch je treba neustále vzbudzovať pocity, aby ostali zapálení, lebo raz, keď oheň vyhasne, tak sa obrátia a budú hľadať inde.
Po dlhých dňoch ulíhala správkyňa unavená a beštia vyčkávala. Až jedného večera svorka zavolala a ona nedokázala odolať. Vôňa lesa, ktorá sa dostáva do pľúc je omamná a pach krvi nesmierne lákavý. Čerstvé mäso čaká. Sú tu však pravidlá. Mesto musí ostať nedotknuté.
“Zabudni na to,” šepká beštia a pach ľudí iba podporuje jej zvádzanie.
Nový člen svorky. Je čas učiť loviť. Kapitán vychádza z Nového Sedalenu, aby zabezpečil nielen hradby, ale aj prístupovú cestu.
„Rozrthaj ho,“ hovorí beštia a Arden len ťažko odoláva.
Horká chuť na jazyku pripomína krv. Keď sa však svorka zoskupuje, kapitán sa vracia do bezpečia mesta a beh dlakov lesom je ako ich modlitba. Koruny stromov sú ich chrámom a bohovia lesov bežia s nimi.
V noci je mimo hradieb množstvo ľudí.
Nie sú opatrní
Neboja sa.
Zomierajú.
Mysľou, ktorá je sčasti ľudská a sčasti zvieracia prebiehajú myšlienky a pocity.
Netisaren… nie, ten nesmieme napadnúť.
Fišmov chrám. Nie je zabezpečený.
Zvnútra sa ozýva bezstarostný hovor.
Priťahujú pozornosť beštie.
Laškovné dobiedzanie sa mení na boj, len čo niekto z nich vyjde von. Arden striehne na svoju korisť. Zrazu vzduch pretína ohlušujúca rana a jeden zo svorky padá na zem. Čo to bolo?! Ale viem, že nezomrie tak ľahko.
Vyčkávajú. Fišmovci vedia, že sú niekde tam, určite sa pôjdu pozrieť von. Nečakajú dlho. Arden číha priamo pri vchode. Vychádzajúci si ju nevšíma. So zavrčaním sa vrhá vpred, ale muž odskakuje a v tom okamihu sa rana ozýva znova. Cíti, ako jej guľka trhá mäso v tele. Oheň preniká až ku kostiam. Padá na zem a začne bolestne zavýjať. Niekto k nej pristupuje. Všetka srsť sa jej ježí na tele. Nemôže sa ani pohnúť, bolesť je príliš silná. Postava sa díva, či ešte žije. Arden očakáva smrteľný úder, ale ten neprichádza. Postava sa vzdiali a niekto zo svorky ju odtiahne do tmy. Bolesť pomaly ustupuje, ale loviť teraz nemôže.
Vidí, ako z Fišmovho chrámu opäť vychádzajú ľudia. Jedna vlkodlačka sa na nich vrhá. Človek s paľnou zbraňou čaká ako pravý lovec, na poslednú chvíľu a potom zbraň vypáli guľku vlčici priamo do hrude a rana ju zloží na zem. Toto nie je korisť, akú si svorka predstavovala a sťahuje sa preč.
Kauffsburg je nadmieru neopatrný. Brána do mesta by po zotmení nemala byť otvorená. Jeden z obyvateľov sa stavia svorke na odpor, neuteká do vnútorného opevnenia, ale zostáva na otvorenom nádvorí a čoskoro padá pod trhajúcimi pazúrmi. Svorka sa baví. Vyčíňa v meste, obchádza ho, ale vtom sa na dvoch z nich znesie oheň z jasného neba a ten ich vyženie von.
Avšak ani hradby nie sú vždy dosť bezpečný úkryt, jeden zo svorky sa dostane dnu a otvorí bránu ostatným. Na nádvorí leží len mŕtve telo. Arden sa k nemu pomaly zakráda. Záblesk priamo pred očami a potom tma. Vidí dole svoje telo, spálené na uhoľ ako sa od nej vzďaľuje.
Vtom sa však čas zastaví a ona vidí, ako ktosi vracia jej telo k životaschopnosti. Nejaká bytosť chytí jej dušu a vráti ju späť. Kŕčovito sa nadýchne a zastihne ju bolesť a strach. Išla za hranicu smrti a niekto ju vrátil späť. Panicky vybehne z mesta a ruky sa jej trasú. Vracia sa do dennej formy, aj keď noc je ešte mladá, ona už netúži po krvi.
Uvedomuje si, že lovila a jedla ľudské mäso. Už rok sa jej darilo vyhýbať sa pokušeniu a teraz tak ľahko podľahla. Takmer napadla aj svoje vlastné mesto. Jej svedomie hovorí, že už by ako správkyňa nemala pokračovať. Ale nechať mesto bez správcu? Pomaly, sklamane sa vracia do svojho mesta. Udalosti, ktoré tam prebiehajú nedokáže plne sledovať, je natoľko vyvedená z miery, že vykonáva svoju službu bez sústredenia a neisto a jej rozhodnutia sú preto roztržité.
V meste sa jedná o mágii, démonoch a nebezpečenstve, ale ona to veľmi nevníma. Cíti sa previnilo a hľadá cestu, ako by sa s touto situáciou vyrovnala. Neskôr v noci prichádzajú dvaja muži. O ich povolaní si je takmer istá, napriek tomu… medzi všetkými tými ľuďmi okolo pôsobia akosi dôveryhodne. Hovorí s nimi o mnohých veciach, ktoré sa v meste dejú a neskôr aj o svojom previnení. Veď… možno jej prinesú aspoň rýchlu smrť. Avšak oni akoby o tom ani neuvažovali. V tomto okamihu je lepšie, že Sedalen má vôbec nejakého správcu, než žiadneho. To ju privádza k iným myšlienkam. Je treba vytrvať aspoň kým sa situácia nezlepší. Predsa nenechá Sedalen znovu padnúť, keď ho tak ťažko stavajú na nohy. Nechajú ju žiť.
V ďalší deň ponúkne svoj odchod kráľovnej kvôli svojmu previneniu, ale je odmietnutá a ostáva vo svojom úrade. Mesto je nepokojné, lebo niekto ukradol 12-tim ľuďom duše a stále ešte nikoho nezatkli ani nepodrobili výsluchu. Arden počas dňa zavíta aj do Fišmovho chrámu. Je treba čeliť následkom svojich činov. Vidí, že Kováč osudov má za pásom tú ohnivú zbraň. Zmieni sa o nej a tým dá najavo svoju príslušnosť ku svorke. Kováč osudov na okamih vyzerá, akoby premýšľal, čo s ňou urobiť. Potom sa však posadí a nadviažu spolu zaujímavý rozhovor.
Všetko má svoje dôsledky a každý čin vyvolá odozvu. Občas aj zlý čin môže mať za následok niečo dobrého. Možno aj vedomosti niekedy dokážu dlakov pochopiť. Snáď dokonca aj tolerovať ich.
Kapitán stráže upadá do akejsi nevoľnosti a tak garda musí fungovať aj bez jeho neustáleho dozoru. V tú noc sa Ardenino svedomie trošku napravuje. Nejaký neznámy šaman, ktorý zjavne nevedel, že les patrí po zotmení dlakom, vyvolá vlčiu a gobliniu armádu a vpochoduje s ňou k Netisarenu. Vlci sú priatelia svorky, avšak teraz, keď ich riadi človek, nesprávajú sa prirodzene, ale ako svorka besných psov v područí človeka. Po varovaní neuposlúchnu výzvu odísť a keď opäť napadnú Netisaren, svorka ich bez milosti roztrhá alebo odoženie.
Arden pochopí, že toto je cena za predošlú noc. Niečo dostane a niečo musí dať, aby zachovala rovnováhu. Dostala milosť a dala milosť ľuďom v Netisarene a následne aj Novom Sedalene, keď nejaká skupina nomádov napadla hradby. Kapitán, aj keď oslabený, organizuje gardu a na pomoc Sedalenu prichádzajú aj ľudia zvonka. Nakoniec spojenou silou dlakov, horúceho oleja a bojovníkov Nového Sedalenu je útok rozprášený a ľudia si môžu vydýchnuť. Arden sa až potom dozvedá, čo sa vlastne dialo pred bránami jej mesta a ako veľmi bolo ohrozené démonickým Luxom, ktorý sa prišiel zabaviť na smrti občanov mesta, ale vďaka obrovskému úsiliu niekoľkých ľudí bol porazený. V tú noc konečne chápe aj mnohé z predošlých udalostí.
Dni ubiehajú čoraz rýchlejšie a noci sú stále lákavejšie, avšak nie už na beštiálne vraždenie, ale na stráženie svojho teritória a nočné potulky. Ak armáda vlkov a goblinov a nomádi predošlý deň bola mocná, tak armáda škretov, ktorá pritiahla v ten nasledujúci je ešte stokrát horšia. Nový Sedalen je oslabený, a preto poskytne Netisarenu iba symbolickú pomoc vo forme dvoch dobrovoľníkov, ktorí sa ponúkli, že pomôžu a vydávajú sa na bojisko na vlastnú päsť, jeden bojovník a jeden liečiteľ.
Našťastie Netisaren útok prežije a Nový Sedalen sa nedostáva do priameho ohrozenia. A aj keď sa situácia postupne upokojuje, na povrch vyplývajú nové neblahé skutočnosti, s ktorými bude treba počítať aj do budúcnosti.
Mnoho ľudí, ktorých Arden poznala, zomrelo. Mnoho občanov zomrelo, nezriedka pri prepade v lesoch, kde číhajú lúpežníci, ale aj pri obrane mesta. Dokonca aj jeden z tých dvoch mužov, ktorí ju neodsúdili napriek jej ovládnutiu beštiou, bol niekým zabitý. Pri ich nebezpečnom povolaní sa to mohlo stať kedykoľvek, napriek tomu to prišlo Arden náhle a poľutovaniahodné. Predsa len, takých ľudí je málo a každým dňom menej a jej na ich živote jej nemálo záležalo.
A nakoniec… Arisemal sa vrátil. Ten, ktorý vládol pred tromi rokmi miestam, na ktorých aj teraz stojí Netisaren, no vtedy to bolo len územie orkov. Ten, ktorý podľa povestí dokáže ovládať mysle, zabíjať na diaľku a nikto si pred ním nie je istý svojím životom či zdravím. Ten, o ktorom sa hovorí, že bol v spolku so silami mocnejšími ako si vôbec dokážu ľudia predstaviť.
Arisemal, Temný pán.
(Isilóte)
Leave a comment